Nečakal som, že „dušičkový víkend“ poznamená správa o odchode jedného z najväčších hudobných umelcov 20. storočia. Skladateľ, aranžér, dirigent, producent a trubkár Quincy Jones sa počas svojej dlhotrvajúcej kariéry objavoval po boku mnohých, ktorí poznamenali (nielen) hudobné dianie: budem menovať aspoň Raya Charlesa, Dizzyho Gillespieho, Counta Basieho, Franka Sinatru, Georga Bensona, Milesa Davisa či Michaela Jacksona. Umelec, ktorý 80 nominácií premenil na takmer tri desiatky ocenení Grammy, zomrel v nedeľu 3. novembra 2024 v Los Angeles v úctyhodnom veku 91 rokov.
„S naplnenými, no zlomenými srdciami sa musíme podeliť o správu, že náš otec a brat Quincy Jones dnes odišiel,“ uviedla vo vyhlásení hudobníkova rodina. „A hoci je to pre nás nepredstaviteľná strata, oslavujeme jeho požehnaný život vo vedomí, že už nikdy nikto nebude ako on.“
Len detstvo a dospievanie Quincyho Jonesa (1933–2024), rodáka z Chicaga, by vystačili na nesmierne zaujímavý film o hudobných dejinách 20. storočia. Ako štrnásťročný trúbkový samouk sa zoznámil s rovesníkom Rayom Charlesom a dlhoročné hudobné priateľstvo a spolumentorstvo zmenilo život obom. O dva roky neskôr začal chodievať na hodiny k legendárnemu Clarkovi Terrymu a už po niekoľkých mesiacoch „hviezdil“ medzi spolužiakmi na Berklee School v Bostone. Ako osemnásťročného ho angažoval kapelník Lionel Hampton, no v jeho orchestri sa Jones dlho neudržal: frustrovalo ho, že nedosahuje technickú ani výrazovú dokonalosť kolegov v trúbkovej sekcii. Vedľa neho totiž sedeli Art Farmer a Clifford Brown…
Po týchto skúsenostiach siahal po trúbke už len príležitostne a viac sa venoval komponovaniu či aranžovaniu. Čoskoro si získal výborné meno a jeho služby využívali Dinah Washington alebo Dizzy Gillespie, ktorý ho ustanovil za hudobného šéfa svojho orchestra. Jones mal „našliapnuté“ na skvelú jazzovú kariéru, no on sa rozhodol usadiť v Paríži a študovať u najlepších majstrov svojej doby: u legendárnej skladateľky Nadie Boulangerovej a tiež u priekopníka Oliviera Messiaena. Popri tom nezaháľal a aranžoval napríklad pre Jacquesa Brela či Charlesa Aznavoura.
Zvyšok je vlastne história afroamerickej hudby druhej polovice 20. storočia: séria bigbandových albumov, na ktorých pioniersky pozmenil paradigmy tejto hudby, nastavené velikánmi Ellingtonom a Basiem (albumy „This is How I Feel About Jazz“ z roku 1957 alebo „The Great Wide World“ z roku 1960), spolupráca s Rayom Charlesom (albumy „The Genius of Ray Charles“ z roku 1959 a „Genius + Soul = Jazz“ z roku 1960), aranžovanie pre Franka Sinatru (predovšetkým nedostižný a dodnes neprekonaný koncertný album „Sinatra at the Sands“ z roku 1966), produkovanie albumov „Off The Wall“, „Thriller“ a „Bad“, ktorými Michael Jackson v 80. rokoch navždy zmenil tvár pop music či projekt We Are the World, na ktorom sa v roku 1985 na pomoc obetiam hladomoru v Afrike objavili prakticky všetky hviezdy vtedajšej populárnej scény.
A to ani nespomínam filmovú hudbu, keďže Quincy Jones sa podpísal pod viac ako tridsať filmov, vrátane In The Heat of the Night režiséra Normana Jewisona, k nahrávaniu ktorého prizval aj Raya Charlesa a saxofonistu Rolanda Kirka. A v roku 1991 sa mu podarilo prehovoriť Milesa Davisa, ktorý sa podľa vlastných vyjadrení už nikdy nechcel vrátiť k akustickému ani orchestrálnemu konceptu 50. a 60. rokov. Spoločné vystúpenie na festivale v Montreux len dva mesiace pred Davisovým odchodom ostalo našťastie zaznamenané a na vynikajúcom albume „Miles & Quincy – Live in Montreux“ si môžeme pod Jonesovým vedením vychutnať delikátnejším spôsobom vylepšené pôvodné aranžmány Gila Evansa, ktorý nebol na pôvodných albumoch „Miles Ahead“, „Porgy and Bess“ a „Sketches of Spain“ spokojný so zvukom subtílnejších drevených dychových nástrojov, pretože ich "prevalcovali" plechové nástroje. V roku 1991 sa však zámer naplno vydaril aj vďaka Quincy Jonesovi. Majster Jones, ďakujeme za všetko!
Autor: Peter Motyčka
