Keď slávny americký songwriter Frank Perkins komponoval v roku 1934 známu jazzovú hymnu „Stars Fell on Alabama“, zaiste nemal ani len „šajn“ o slovenskom hviezdnom básnikovi, podľa ktorého bola dokonca pomenovaná planétka 3980 Hviezdoslav s veľkosťou odhadovanou na 11,5 km, obiehajúca okolo Slnka v strednej vzdialenosti 467 miliónov kilometrov po mierne excentrickej dráhe s dobou obehu 2016 dní a k Zemi sa približujúca na minimálnu vzdialenosť 243 miliónov kilometra.
We lived our little drama, we kissed in a field of white /
And stars fell on Alabama last night.
I can't forget the glamor, your eyes held a tender light /
And stars fell on Alabama last night.
I never planned in my imagination a situation so heavenly /
A fairy land where no one else could enter /
And in the center just you and me, dear.
My heart beat like a hammer, my arms wound around you tight /
And stars fell on Alabama last night...
Číta tieto riadky vôbec niekto, kto nepozná tento slovutný popevok? Nesmrteľnosť mu zaiste prinieslo práve toto nezabudniteľné stvárnenie z polovice 50. rokov minulého storočia v geniálnom podaní Louisa a Elly v sprievode klaviristu Oscara Petersona, kontrabasistu Raya Browna, gitaristu Herba Ellisa a bubeníka Buddyho Richa. Čo meno, to pojem! Kdeže sú tie časy... Čakáte určité premostenie k Hviezdoslavovi a k tomu, že sto rokov po smrti legendy prišli na svet jeho zhudobnené jazzové sonety?
Možno vás neprekvapí, že veľký Pavol Országh, ktorého dnes poznáme pod nádherným pseudonymom Hviezdoslav, bol jazzovým priaznivcom už oddávna! Tento rezultát je pravdou, akokoľvek znie trúfalo či kacírsky. Na svetlo sa však táto skutočnosť dostala až po nedávnom odovzdávaní cien ESPRIT, ktorého súčasťou bolo vystúpenie František Báleš Ansámbel s projektom „HVIEZDOSLAV Sonety“. Video stream večera totiž úplnou náhodou zhliadol aj jeho pravnuk Kevin Országh, starosta mestečka Star City v americkej Alabame. „Ak mám byť úprimný,“ uvádza vo svojej mailovej komunikácii Kevin, „pôvodne som si plánoval spríjemniť sobotnú noc mojou obľúbenou pípšou, ale môj internetový provider poplietol linky a na monitore sa namiesto očakávanej zábavy objavila trojica podivne pôsobiacich hudobníkov so spevákom deklamujúcim nespevnú melódiu. Len niekoľko sekúnd mi trvalo, kým sa mi podarilo identifikovať verše pra-prastrýka Pavla, ktoré mi babka často recitovala pred spaním. Slovensky príliš rozumiem, ale pokiaľ viem, tak Hviezdoslavov jazyk znie aj bežnému Slovákovi ako cudzia reč.“
Hviezdoslav, ktorý sa narodil vo Vyšnom Kubíne v roku 1848, vyznal niekoľko mesiacov pred svojím odchodom (zomrel v roku 1921 v Dolnom Kubíne) jednému z blízkych spolupracovníkov svoju náklonnosť k nerestiam, ktoré zašifroval so svojej poézie. „Môj košatý a zvukomalebný jazyk bude robiť vrásky niekoľkým generáciám, no nikomu ani len na um nepríde pravý význam viacerých obrazov.“ Čo konkrétne mal básnik na mysli, ostane navždy záhadou, no pokiaľ hlbšie načrieme do jeho veršov, hektickosť afro-amerického odkazu a dobových ragtimov z nich doslovne prýštia:
Len ona, čo sa v súzvuk tiesni,
jak drsný, temný barytón,
ku vzletnej penkava keď piesni
najvyšší narazila tón,
keď kolotavá kvíčala,
tá lesa trúchla píšťala,
zapískla tiahlo ponad stráne,
v haluziach zvrelo hrkútanie,
so zvesťou zavždy dažďo-sľubnou
tu zvoncov kvil, zas tlkot bubnov –
len vtedy tiež čo vzruch sa vstane…
„Hájnikova žena“
šelestí osikový list nad hroby, nad cintorom…
„Duma na rumoch (Na Silvestra 1874)“
Autor: Peter Motyčka a Kevin Országh
