V dávnejšom pokračovaní seriálu venovanému donedávna aktívnej Hevhetii a jej unikátnym vydavateľským počinom sme avízovali poľské či škandinávske destinácie. Predsavzatie s miernym oneskorením plníme a robíme zadosť spomenutým smerovaniam. Tituly poľských umelcov pod krídlami košického vydavateľstva sú známou premennou, no vydávať na slovenskom labeli nórskych hudobníkov – to nebýva len tak.
Prvým počinom, na ktorý dnes pohliadneme, je pozoruhodný titul „The Expanding Circle“ medzinárodného ansámblu Didrik Ingvaldsen Orchestra, ktorý vyšiel v Hevhetii v roku 2016. Jeho lídrom je nórsky trubkár a skladateľ Didrik Ingvaldsen, ktorý sa od roku 2008 pohyboval medzi Nórskom a nemeckým Berlínom. Pritom bol napojený na českú jazzovú a improvizačnú scénu, keďže sa v rovnakom období spoznal s brnianskym saxofonistom Radimom Hanousekom a tandemovo prevádzkovali zoskupenie NOCZ Quartet, ktorého názov prezrádzal pôvod členov. Dvojica sa v roku 2012 skontaktovala s Janom Sudzinom a nasledovne sa svetlo dostali debutový album „Toys, Toys and Toys“ (Hevhetia 2013) a spolupráca s vynikajúcou huslistkou Ivou Bittovou „NOCZ & Iva Bittová“ (Hevhetia 2014). Posledný titul NOCZ Quartet „Sailor on Dry Land“ (Hevhetia 2019) priniesol vďaka výpomoci sedemčlenného vokálneho telesa zhudobnenú poéziu surrealistického básnika Raffaela Albertiho.
Ansámbel Didrik Ingvaldsen Orchestra je v podstate zdvojenou verziou NOCZ Quartetu, rozšírenou o spriaznených muzikantov. Výnimočnému projektu sa v roku 2016 podarilo vydať (žiaľ) jediný album „The Expanding Circle“ a hneď uvoľnenosť a spontánna hravosť prelínajúcich sa hlasov úvodnej kompozície The Altar, naznačujú inšpiračné zdroje – napríklad zostavy bájneho kontrabasistu, bandlídra a vizionára Charlesa Mingusa. Pokiaľ milujete podobný koncept, v ktorom sa komponované ansámblové štruktúry prelínajú so slobodnejšími, otvorenejšími plochami a kolektívnou improvizáciou, bude hodinové posedenie v prítomnosti Didrik Ingvaldsen Orchestra vašou šálkou kávy. „Milujem prácu so štruktúrami a práve písané kompozície mi poskytujú istý rámec, v ktorom sa môžem pohybovať úplne slobodne,“ spomenul mi pred rokmi Ingvaldsen počas jedného pokoncertného posedenia na Hevhetia Feste v Košiciach.
Práve sloboda a zároveň ukotvenosť v štruktúrach je blízka mnohým severským hudobníkom. Ingvaldsen inklinuje k free jazzu a voľne improvizovanej hudbe už od polovice 80. rokov, keď sa zoznámil so svojím mentorom, saxofonistom Frodem Gjerstadom. Neskôr vniesol závan tejto slobody aj do českých luhov a hájov. V skladbách Dragon a The Underdog si môžeme vychutnať rozšírenejšiu jedenásťčlennú zostavu, no základom nahrávky „The Expanding Circle“ ostáva osemčlenný ansámbel so zdvojenou bicou súpravou (Tomáš Hobzek a Dag Magnus Narvesen). Rytmickú sekciu dopĺňajú klavirista Jaroslav Šťastný (aka Peter Graham) s kontrabasistom Marianom Friedlom a kvarteto melodických hlasov spriada trojica saxofonistov/klarinetistov (Radim Hanousek, Marcel Bárta, Michal Wróblewski) a samozrejme autor konceptu Didrik Ingvaldsen na trúbke. Zomknutosť jednotlivých štyroch častí ústrednej suity Circle Music je napriek premenlivosti štruktúr fascinujúca a dokáže odzbrojiť aj konzervatívnejšieho poslucháča s otvorenou mysľou.
V rovnakom období sa Hevhetii začali objavovať projekty mladých poľských hudobníkov, poznamenaných severskými vplyvmi – napríklad štúdiom na kultovom Rhythmic Music Conservatory v Kodani. Patril k nim aj klavirista a skladateľ Kamil Piotrowicz, ktorému neprekážalo vydať sa do Dánska aj po absolutóriu kompozície a jazzového aranžovania na Hudobnej akadémii v Gdansku. Ešte predtým, v roku 2013, inicioval vlastné kvinteto, s ktorým získal viacero ocenení na domácich jazzových prehliadkach. Počas dánskeho pobytu vydal v košickom vydavateľstve dvojicu albumov: debut „Birth“ (Hevhetia 2015) a ešte pozoruhodnejší „Popular Music“ (Hevhetia 2016) svojho zoskupenia Kamil Piotrowicz Sextet, ktorého členmi boli trubkár Emil Miszk, tenorsaxofonista Piotr Chęcki, soprán- a altsaxofonista Kuba Więcek, kontrabasista Andrzej Święs a bubeník/vibrafonista Krzysztof Szmańda.
Nakoľko ovplyvnilo jeho originálny koncept slobodné a otvorené prostredie kodaňského konzervatória? Piotrowicz so svojim spoluhráčom Kubom Więcekom a ďalšími kolegami predstavovali druhú generácii Poliakov na tejto inštitúcii, keďže dekádu pred nimi túto cestu objavili trubkár Tomasz Dąbrowski, gitarista Marek Kądziela, klavirista Artur Tuznik či bubeník Radek Wosko. Popri tom ostal Piotrowicz otvorený ďalším vplyvom a počas študijného pobytu v New Yorku absolvoval lekcie u Tima Berna alebo Jasona Morana. „Hranice bývajú zväčša pevne stanovené, no ich funkciu vnímam v zmysle, že ich možno prekračovať,“ spomenul mi Piotrowicz počas nášho stretnutia v nemeckých Brémach na veľtrhu jazzahead! 2018, kde v rámci showcases zaznela väčšia časť albumu „Popular Music“. „Snažím sa obklopovať ľuďmi, ktorí majú podobné vnímanie sveta a hraníc možno aj preto, aby sme ich nemuseli za každú cenu narúšať. To, čo počujeme od skutočne úprimného umelca, je výpoveďou jeho vzťahu k realite. V tomto kontexte vlastne hrá sám seba.“
Populárna hudba? Nenechajme sa zmiasť názvom, pretože Piotrowicz takpovediac „klame telom“ a poslucháčovi ponúka množstvo paralel s akoukoľvek inou hudbou – napríklad aj tou súčasnou klasickou. Hneď úvodná „prokofievovská“ téma Idealism nastoľuje kolektívny koncept bez uprednostňovania sólistov. Nekonvenčnosť freejazzových úsekov, ktorá v prekvapujúcich momentoch narúša priebeh ďalších skladieb, stiera hranice medzi definovanou štruktúrou a uvoľnenou hravosťou. Piotrowiczove vymedzené formy „obtekajú“ amorfné úseky a vrcholia na najneočakávanejších miestach. Poslucháč pritom nadobúda dojem, že mladý líder dovoľuje svojim často skúsenejším a ostrieľanejším spoluhráčom (napríklad dlhodobo fungujúcemu rytmickému tandemu Andrzej Święs – Krzysztof Szmańda) takmer všetko. Nech sa na to pozeráme z akejkoľvek strany, „Popular Music“ je v každom prípade odvážnym, nesmierne hravým a hľadajúcim albumom.
Autor: Peter Motyčka
