Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!

Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Peter Motyčka

Už minulý rok som začiatkom júna ospevoval festival Vilnius Mama Jazz a snáď sa nebudem opakovať. Ono to ani celkom nedáva logiku: Litva je dosť „od ruky“ a vo festivalovom programe nenájdete prvoligové hviezdy. Napriek tomu je Vilnius Mama Jazz podujatím s vlastnou tvárou a unikátnou atmosférou. No nielen preto sa oplatí do nádherného Vilniusu zavítať.

 

Z Bratislavy sa do hlavného mesta Litvy dostanete za 3-4 hodiny a pokiaľ máte šťastie, tak aj lacnejšie, ako do Košíc. (Nízkonákladové aerolínie síce neponúkajú priame spojenie do Vilniusu, ale z Bratislavy za smiešne peniaze odletíte do hodinu vzdialeného Kaunasu.) Duchovnou mamou Vilnius Mama Jazz je samozrejme „jazzová mama“ Judita Bartoševičienė (okrem iného aj členka poroty ocenenia ESPRIT), no umeleckým ambasádorom je legendárny (a všadeprítomný) bubeník Vladimír Tarasov. Tento rok sme napríklad s Tarasovom absolvovali pozoruhodnú expozíciu nazvanú „Protest Art: The Rebels of the Soviet Era“.

 

 

Tarasov, jeden z lídrov európskej jazzovej avantgardy (člen legendárneho Ganelin Tria: Ganelin-Tarasov-Čekasin), bol viac než sprostredkovateľom: prakticky celé poschodie múzea Radvila Palace pozostáva z jeho súkromných zbierok, keďže sa od 60. rokov minulého storočia pohyboval v prostredí prominentných (zväčša zakázaných) umelcov ako Erik Bulatov, Vladlen Gavrilchik, Ilya Kabakov, Viktor Pivovarov, Leonid Sokov, Eduard Steinberg, Vitaly Komar, Oleg Vasiliev, Aleksandr Velikanov… Títo všetci mu venovali svoje diela, ktoré mal Tarasov vystavené vo svojom byte, akomsi súkromnom múzeu, keďže toto kontroverzné umenie nebolo po chuti sovietskemu establišmentu. V roku 2020 ho kompletne venoval Litovskému národnému múzeu a odvtedy ho môžu vzhliadnuť všetci. Určite však odporúčam prehliadku priamo s Tarasovom, ktorý osobitým spôsobom priblíži genézu mnohých diel.

 

 

Aktuálny ročník (25.-28. mája 2023) bol trochu jednostranne upriamený na jazzové líderky, ktoré festivalový bulletin nazval „prominentnými ženami v jazze“. Iste, otázky rodovej rovnosti a vyváženosti sú na pulze dňa a piatková konferencia nás bombardovala údajmi o percentuálnom postavení žien (či ich zárobkoch) v rozličných umeleckých sektoroch. Dokonca som zachytil platformu, ktorou sa festivaly, orchestre či divadlá zaviažu k rodovo spravodlivému personálnemu obsadeniu či dramaturgickému plánu. Nuž, predstavujem si Matúša Jakabčica a Lukáša Oravca, ako do svojich bigbandov povolávajú poltucet trubkárok, saxofonistiek či trombonistiek. Hoci sobotný koncert ukázal, že kompletne dámska trombónová sekcia nie je chiméra...

 

 

Zoskupenia vedené dámami však môžu ponúknuť množstvo nových podnetov. Hneď úvodný štvrtkový večer poukázal na diametrálne odlišný prístup vynikajúcej umelkyne. Perkusionistka Marilyn Mazur je tuším jedinou hudobníčkou, ktorú do svojej kapely angažoval Miles Davis. A zrejme vedel prečo. Sólová hodinová performance dánskej majsterky bola farebne nápaditou hudobnou paletou aj napriek tomu, že sa pohybovala výlučne vo svete bicích nástrojov a perkusií. Nevdojak mi napadla spojitosť so slovenským bubeníckym bardom Dodom Šošokom: napriek tomu, že počas vystúpenia plynulo prechádzala celým spektrom rozličných bicích nástrojov, spod prstov dámy Marilyn vychádzala predovšetkým hudba. Keď som jej po koncerte prejavil obdiv, nenápadne a skromne sa pousmiala. Bravó, Marilyn!

 

 

Piatkovému večeru kraľovala saxofonistka Maria Faust. Priznávam bez mučenia, že som o dánskej umelkyni estónskeho pôvodu netušil, hoci jej maskulínne zobrazenie na plagáte s faustovskou (či mefistofelovskou briadkou), ako aj názov projektu Jazz Catastrophe mohli čo-to napovedať. Katastrofa sa v nijakom prípade nekonala. Hudba tria so saxofónom, gitarou a bicími nástrojmi bola skutočne intenzívna (no nie hlučná), k čomu prispieval aj širokospektrálny enviroment gitaristu Larsa Pilgaarda a citlivé bicie Krestena Osgooda. Príjemné prekvapenie!

 

 

Vrcholom bol určite sobotný večer, ktorý otvorili (ako inak) dámy: tentokrát s veľkým D. Klaviristku Myru Melford som mal možnosť vidieť pred desaťročím na festivale v rakúskom Saalfeldene, kde kraľovala sextetu v pánskom obsadení. Do Tiger Tria však pozvala len dámy: afroamerickú flautistku Nicole Mitchell a francúzsku kontrabasistku Joelle Leandre. A výsledok bol fascinujúci. Avantgarda s ľudskou tvárou možno znie ako oxymoron, no práve takéto kontúry dokázali slobodným a oslobodzujúcim prejavom tri dámy vykresať. Do úžasu nás privádzala najmä flautistka svojou hrou bez akýchkoľvek technických či výrazových limitov.

 

 

Zdalo sa, že už nič lepšie nemôže po Tiger Triu prísť. Zaradenia Euroradio Jazz Orchestra do programu som vnímal ako povinnú jazdu platformy European Broadcasting Union (EBU). Podobné „všeobjímajúce“ projekty nevyhľadávam, no večer so súborom európskych „pozbierancov“ (či skôr vyslancov jednotlivých európskych verejnoprávnych rozhlasových staníc) pod vedením litovského trombonistu a skladateľa Jievarasa Jasinskisa patril k najintenzívnejším momentom vilniuského pobytu. Internacionálne „panské huncútstva“ nie vždy dávajú zmysel: dvadsiatka neznámych hudobníkov rozličnej úrovne sa snaží vytvoriť počas niekoľkých dní fungujúci celok. Hop alebo trop: mal som možnosť vidieť súbory, kde to počuteľne haprovalo, no tentokrát do seba súkolia zapadli dokonale. Je to v prvom rade zásluha dirigenta a autora konceptu Jievarasa Jasinskisa, ktorý si svoju úlohu splnil nad rámec bežného zákona. Po koncerte mi hráči potvrdili, že líder si vopred „okukával“ špecifiká a danosti jednotlivých hudobníkov, ktorým potom písal takpovediac „na telo“. A výsledok bol fascinujúci!

 

 

Nemožno po jednom vypočutí relevantne zhodnotiť rozkošatenú hodinovú suitu. S určitosťou však môžem skonštatovať, že nás autor po celý čas udržiaval v pozornosti a v istom napätí (a to nie je pri tomto type hudby málo). Kontrastné plochy priznávali inšpiráciu repetitívnou hudbou – ale nie strojovo strohou, akú poznáme z orchestrálnych diel Steva Reicha. Jasinskis vdýchol minimalizmu dušu, dávkoval ho striedmo a na vhodných miestach. Svoju suitu P(i)e(a)ce of Vilnius ponúkol ako dar k 700. narodeninám mesta, čiastočne využívajúc číselnú symboliku roku 1323. Poslucháč si len ex post uvedomoval farebné špecifiká: napríklad gitaristove riffy anticipovali nástup saxofónovej sekcie tak zvukovo verne, že počul saxofóny ešte skôr ako sa zapojili do deja. Jasinskis mal tiež pod palcom jednotlivé sekcie (či bunky), ktoré podľa potreby dokázal „vypínať a zapínať.“

 

 

Nie je jednoduché poskytnúť sólový priestor všetkým osemnástim (!) členom orchestra, aby to nepôsobilo ako katalóg jednotlivých hráčov. V tomto prípade sólisti vstupovali do diania bez toho, aby ho narúšali či rozbíjali. Údiv tiež vzbudzoval nezvyčajne vysoký počet hudobníčok, čo nebýva v jazzových orchestroch zvykom. Kompletne ženská (vlastne dievčenská) bola trombónová sekcia, za tenorsaxofónom excelovala Britka Emma Rawicz (mimochodom – saxofón prvýkrát chytila do rúk pred piatimi rokmi!) a dámy sedeli aj za klavírom či bicími nástrojmi. Euroradio Jazz Orchestra edícia 2023 mala, žiaľ, podenkovú životnosť: začiatkom týždňa začali cvičiť a suita P(i)e(a)ce of Vilnius zaznela v ich podaní celkovo dvakrát: v piatok na pôde Štátnej filharmónie v Kaunase a v sobotu na doskách Mládežníckeho divadla v rámci Vilnius Mama Jazz. Škoda, že ekonomická situácia verejnoprávnych rozhlasov neumožňuje turné aspoň v participujúcich krajinách. Členovia pochádzali z väčšiny krajín Európskej únie: zaznamenal som chýbajúce Maďarsko, Rumunsko či (samozrejme) Slovensko. Václav Vraný, zástupca EBU z Českého rozhlasu Vltava mi po koncerte spomenul, že v najlepších časoch vystupovali Euroradio Jazz Orchestra po rozsiahlom európskom napríklad aj v Japonsku… Kdeže sú tie časy?

 

 

Autor: Peter Motyčka

Fotografie: Vilnius Mama Jazz

 

Galéria

Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!
Mama má Emu a Vilnius má Mamu: unikátnu jazzovú!

 

 

Ďalšie články

Mladá (elektronická?) litovská scéna na Vilnius Mama Jazz
Aký je mladý litovský jazz? Predstavitelia strednej generácie to snáď mali o čosi jednoduchšie,...
Vilnius Mama Jazz – jazzové prekvapenia z Litvy
Keď som sa koncom mája poberal na jazzový festival do litovského Vilniusu, netušil som celkom, čo...
Dmitrij Golovanov: Litovský jazz bol vždy odvážny a hľadajúci
Hybnou silou akýchkoľvek smerovaní sú zapálené osobnosti a inak tomu nebýva ani v jazze. Keď som...
Ukrajina zvíťazila! Na Vilnius Mama Jazz Showcase
Minulým reportom z festivalu Vilnius Mama Jazz som aspoň čiastočne priblížil dramaturgiu večerných...
Vynález Adolpha Saxa oslavujú nielen jazzmani
Saxofón skonštruoval začiatkom 40. rokov 19. storočia Belgičan Adolphe Sax a patentovať ho dal v...
Kempujte s Lukášom Oravcom
Jazzový trubkár a skladateľ Lukáš Oravec prednedávnom uviedol aktuálnu, v poradí už tretiu nahrávku...
Alan Bartuš opäť boduje a vyráža na júnové turné
Klaviristovi Alanovi Bartušovi patrí svet: zbiera jednu cenu za druhou, nahráva skvostné albumy o...
Peter Erskine: bubeník do každého počasia
Včera oslavoval 70 narodeniny americký bubeník Peter Erskine, líder vlastných formácií a člen...