Pre energickú a charizmatickú francúzsku speváčku Cyrille Aimée, ktorá má na konte aj nomináciu na ceny Grammy, nie je improvizácia len umelecká technika, ale spôsob života. V minulosti označená magazínom New York Times za „vychádzajúcu hviezdu v galaxii jazzových spevákov“, aj vďaka prvenstvu na medzinárodnej súťaži Sarah Vaughan, má Cyrille dnes už na konte desiatku albumov a je sviežou súčasťou svetovej jazzovej scény.
Vo svete súčasného jazzu nikto neznie úplne ako Cyrille Aimée. Jej dievčenský, hravý, energický hlas a miestami až drzo šarmantný prejav prezentuje veľkolepo na svojich vystúpeniach a nahrávkach, či už v štýle francúzskych šansónov, virtuózneho gypsy jazzu, bebopu či najnovšie amerických muzikálov. S dokonalou intonáciou, presným timingom, s absorbovanou tradíciou počnúc Ellou Fitzgerald až po postbop, sa dokáže versatilne obracať medzi polohou jemného a senzitívneho hlasu a toho rázneho swingujúceho vo víre virtuoźnej improvizácie. V skete obvzlášť vyníká, držiac si tak svoje miesto medzi mnohými skvelými mladými jazzovými speváčkami a spevákmi.
Narodená v malom francúzskom mestečku Samois-sur-Seine v roku 1984 do francúzsko-dominikánskej rodiny, nemala Cyrille Aimée v detstve núdzu o hudbu. Počúvala doma všetko cez Michaela Jacksona, francúzske šansóny, flamenco až po country. Okrem toho je jej rodné mesto preslávené aj vďaka gypsy jazzovej legende Djangovi Reinhardtovi, ktorý práve tam dožil posledných pár rokov svojho života. Je mu venovaný každoročný jazzový festival, na ktorý Cyrille vždy rada chodievala. Jej vášeň pre hudbu a vrodenú zvedavosť ju priviedli k objavu, ktorý zmenil jej život. Ako súčasť spomínaného festivalu, hosťovalo mesto Samois každoročné veľké stretnutie rómskej komunity, ktorá je prirodzene značne hudobnícky založená. Jej nočné výlety za týmito hudobníkmi a spevákmi a tá radosť, ktorá sálala z ich hry gypsy jazzu ju silno ovplyvnila. Nie len radosť v hudbe ale aj spontánnosť a kočovný, hudbou vyplnený spôsob života, je to čo ju veľmi očarilo a inšpirovalo. Práve pri spontánnom spievaní s nimi sa rozhodla, že toto chce robiť celý život.
Jej tínedžerské roky strávila v Paríži vystupovaním v kaviarňach a jazzových baroch, až pokým nenastúpila vďaka získanému štipendiu na štúdium jazzu na Purchase College, ktorá je súčasťou systému SUNY (State University of New York). Škola sa nachádza strategicky blízko jazzových klubov Manhattanu, vďaka čomu mohla Cyrille pravidelne spievať každý týždeň na pódiách legendárnych podnikov ako Soho restaurant, Birdland Jazz Club či Smalls Jazz Club v Greenwich Village. Práve tam si ju aj zobrali pod krídla klavirista Spike Wilner a saxofonista Joel Frahm.
Na Purchase rozvíjala Cyrille svoj talent a prístup k hudbe a jazzu, a taktiež našla silné hudobné priateľstvá. Zaujímaosťou je, že na školu bola prijatá, hoci nevedela čítať noty, keďže jazz objavila skrze rómskych hudobníkov. Celé roky len predstierala, že ich vie čítať, no v skutočnosti sa musela úplne spoľahnúť na svoje uši a preto všetko intenzívne počúvala. Spomedzi 25 študentov bola na škole jediná žena a jediná speváčka.
Cyrille spomína ako jej jeden z profesorov zadal za úlohu vypočuť si Davisov zásadný album ,,Kind of Blue’’. Jeho hudba ju tak odrovnala, že nasledujúce štyri roky nepočúvala žiaden vokálny jazz. Je to jedna z vecí, ktoré dotvorili tú osobu hudobníčky, ktorou je teraz. Práve to je najhoršie, keď sú speváci zaradení len do ,,speváckych tried‘‘, pretože sa nenaučia všetky tie dôležité veci, ktoré ich urobia silnejšími a pripravenejšími keď prídu na jam session.
Počas pobytu v New Yorku, Cyrille pravidelne cestovala späť do Európy, kde s priateľmi hrávali mnoho koncertov na rôznych festivaloch. Pri jednej z ciest v roku 2007 sa jej podarilo dostať na vokálnu súťaž vrámci známeho Montreux Jazz Festivalu v Švajčiarsku, kde rovno aj vyhrala prvé miesto. Víťaznú sumu použila na nahranie svojho debutového albumu s jej prvou kapelou ,,Surreal Band‘‘.
Neskôr sa stala finalistkou v súťaži Thelonious Monk Vocal Competition (dnes už pod názvom Herbie Hancock Competition) a ďalšie prvenstvo si vyslúžila na úplne prvom ročníku Sarah Vaughan Vocal Competition v roku 2012.
Keď už je reč o súťažiach, pozrite si a vypočujte jej príbehy z rozprávania TEDx. Dozviete sa, okrem iného, aké to bolo na konkurze v legendárnom harlemskom Apollo Theater.
V rozmedzí piatich rokov od vydania debutu nahrala ďalšie krásne albumy. Dva z nich boli zaujímavou spoluprácou s brazílskym gitaristom Diegom Figueiredom ,,Smile’’ (Cyrille Aimée Music, 2009) a ,,Just the Two of Us’’ (Venus, 2010). V roku 2014 podpísala zmluvu s nahrávacou spoločnosťou Mack Avenue, pod ktorou vydala tri albumy so svojím kvintetom, ktorý tvoria aj dvaja výnimoční gitaristi Michael Valeanu a Adrien Moignard. Prvou bola nahrávka ,,It's a Good Day’’ (2014), nasledovali ,,Let's Get Lost‘‘(2016) a zo živého koncertu ,,Cyrille Aimée Live’’ (2018). Najnovší je tohtoročný album s názvom ,,Move On: A Sondheim Adventure‘‘ (2019).
Novinkou je, že ako herečka sa predstavila na pódiu spolu s Bernadette Peters na pocte Stephenovi Sondheimovi v New York’s City Center. Práve to vystúpenie ju inšpirovalo ponoriť sa hlbšie do tvorby tohto slávneho skladateľa hudby pre broadwayské muzikály, až z toho vznikol repertoár a celá idea jej posledného albumu. Od tradičnejšieho jazzu či gypsy jazzu sa tak mierne vzdialila a rozhodla sa vyjadriť seba a svoje emócie srkze známe muzikálové piesne.
Cyrille taktiež učí na majstrovských kurzoch pre ašpirujúcich hudobníkov, upozorňujúc na uvedomelý no spontánny život, čo zahrňuje aj odtrhnutie očí od našich každodenných mobilov a iných zariadení moderného sveta.
Po viac ako dekáde strávenej v New Yorku začala novú kapitolu života v New Orleans, ktoré je snáď jediným ďalším mestom v USA, ktorého spleť (nielen) umeleckých vplyvov a rôznych akcentov sa zhoduje s jej vlastným kultúrnym ,,mixom‘‘. Momentálne sa sústredí najmä na tvorbu vlastných piesní, ktoré chce posúvať novým smerom.
Lenka Molčányiová
Zdroj: www. cyrillemusic.com, www. jazztimes.com
