Clark Terry má 94 rokov, Wynton Marsalis mu zorganizoval oslavu v nemocnici
Wynton Marsalis spolu s celým obsadením Lincoln Center Jazz Orchestra naplánovali 8. decembra spoločnú návštevu mesta Pine Bluff, aby navštívili velikána jazzovej trúbky Clark Terryho, ktorý o pár dní (14. decembra) oslavuje svoje 94. narodeniny. Napriek dočasnému zhoršeniu Terryho stavu, ktoré ho presunulo z domu na nemocničnú pohotovosť, sa 2 autobusom, plným muzikantov, podarilo Clarka navštíviť a Wynton o tom dni napísal dlhú správu na svojom facebooku.
Clark Terry je jednou z posledných a najstarších žijúcich legiend zlatej jazzovej éry, narodený v tom istom roku ako napr. Charlie Parker (1920). Počas svojej kariéry odohral nespočetné množstvo koncertov a bol najčastejšie nahrávaným jazzmanom - zúčastnil sa na 905 nahrávacích sessions. Pred pár rokmi sa Clarkov zdravotný stav začal zhoršovať, čo postupne spôsobilo amputáciu oboch jeho dolných končatín, postupnú slepotu a najnovšie aj zhoršujúci sa sluch. V súčasnosti je Terry pripútaný na lôžko vo svojom dome v Pine Bluff v Arkansase, s priebežnými návštevami v miestnej nemocnici.
Napriek presunutiu Clarka z domu do nemocnice sa vďaka mimoriadne kvalitnej organizácii celého nemocničného tímu a jeho manželky Gwen podarilo narýchlo vytvoriť veľkú prijímaciu miestnosť, v ktorej mohli všetci hudobníci spolu s Terrym a nemocničným personálom zrealizovať impromptu oslavu. Ako píše Wynton, v momente, keď Clarkove lôžko vstúpilo do miestnosti, orchester začal hrať kompozíciu Ellingtona a Strayhorna Peanut Brittle Brigade. Následne každý z hudobníkov postupne prišiel ku Terryho posteli, predstavil sa a povedal oslávencovi pár slov. Trubkár všetkých spoznal a každému z nich povedal pár jedinečných slov.
Obrázok: Trubková sekcia LCJO s Clark Terrym
Orchester pokračoval Basieho kompozíciou Good Morning Blues, kde speváčka Cécile McLorin Salvant pri Clarkovej posteli, s mikrofónom napojeným priamo na jeho sluchátka. Pokračovali skladbou West Coast Blues a Terry počas hrania žiadal manželku Gwen, aby mu identifikovala každého zo sólistov. Nakoniec sa celý orchester priblížil priamo ku Clarkovej posteli a zahral rozlúčkové Happy Birthday. Keď Terry sfúkol sviečky, rozplakal sa a viacerí hudobníci tiež.
Neskôr sa orchester zišiel u Clarka doma, kde Gwen a pár priateľov pripravili tradičné "švédske stoly". Wynton spolu s kolegami mali možnosť navštíviť Terryho izbu a celý dom, plný spomienkových predmetov, obrazov, neúplnej sady bicích a zopár afrických bubnov - 70 rokov spomienok sa spájalo na tomto mieste.
Wynton nakoniec píše, ako na každého z nich toto stretnutie zapôsobilo:
"Rozprávali sme sa o tom, aké krásne bolo to, že toľkých z nás jeho prítomnosť dohnala k slzám. A neboli sme rozcitlivení preto, že Terry bol slepý, zničený, ani preto, že mal problémy so sluchom, ani kvôli tomu, že stratil niektoré končatiny a bol v nemocnici. Mal predsa 94 rokov! Boli sme plní emócií, pretože jeho prítomnosť nám pripomínala, koľko zo seba Clark dal svetu, tejto krajine, našej hudbe a našim nástrojom, každému z nás. A to nás zasiahlo. Všetky tie koncerty, nahrávky, lekcie, kapely, študenti, všetky štátne jazzové orchestre, workshopy, TV shows, svetové koncerty s Basiem a Ellingtonom, jeho vlastné zoskupenia, jam sessions - to všetko na tej najvyššej úrovni - ležali na tej posteli pred nami. A my sme chceli, aby sa cítil na nás hrdý a cítil lásku, ktorú sme my cítili voči nemu. A bolo to zrejmé. Potom, ako sme odišli, som povedal: 'Páni, Clark Terry mal vždy spôsob ako človeka povzniesť.' Spoluhráč Ted mi oponoval a povedal: 'MAL spôsob? Stále ho MÁ. Dnes to tam všetko bolo.' Áno, Clark nás všetkých požehnal."
Zdroj: facebook.com
Autor: Martin Uherek