VRAVELO SA V COTTON CLUBE – Volanie Džungle

VRAVELO SA V COTTON CLUBE – Volanie Džungle
Tomáš Galata

"Vravelo sa v Cotton Clube" je séria príbehov z obdobia jazzového veku. Sám F. Scott Fitzgerald by ich nenapísal lepšie. Tieto pravdivé story jazzových hudobníkov totiž písal sám život. V tých časoch bol ešte nepredvídateľný, neuchopiteľný, krásny...

 

                V chladný januárový večer roku 1923 divadlo Howard Theatre v severozápadnej časti Washingtonu D.C. praskalo vo švíkoch. Obecenstvu div, že nevypadli oči z jamiek pri prelúdiách vychádzajúcich z klarinetu legendárneho majstra z New Orleansu Sidneyho  Becheta (1897-1959). Ohúrené publikum hltalo Bechetove dych berúce sóla do noty zladené so sprievodným bandom.  V segregovanej časti divadla to všetko z balkóna v úžase sledoval mladý Duke Ellington. Uprene pozoroval Bechetovu hru, jeho hudbu a v duchu počul jej volanie. Po prvýkrát pocítil ten úžasný pocit radosti a vedel, že sa vydal na správnu cestu. Po prvýkrát počul ten slávny zvuk z toho mýtického mesta New Orleans. Uchvátil ho a pritiahol si ho ako na nitke. Sidney Bechet sa stal  Ellingtonovym  prvým kontaktom s hudbou z hlbokého juhu a Ellington sa jej chystal zasvätiť svoj život.           

            

      Na prelome toho istého roku odišiel dvadsaťštyriročný Ellington spolu so svojimi priateľmi Otto Hardwickom a bubeníkom Sonny Greerom z rodného Washingtonu D.C. do New Yorku. Skostnatená a prudérna spoločnosť Washingtonu D.C., v ktorej dosiaľ rozvíjal svoj hráčsky talent na snobských večierkoch v tónoch klasickej hudby, ho nenapĺňala. Skúsiť život hudobníka  v Harleme bola lákavá výzva.             Smiech a potlesk bieleho publika odprevádzali z pódia  vaudevilleového muzikanta Wilbera Sweatmana,  hudobníci s nabielo napudrovanými tvárami a do červena namaľovanými ústami zložili nástroje. Vystúpenie sa práve skončilo. Za klavírom sa k poslucháčom klaňal Duke Ellington. Začiatky v New York City neboli ľahké. A Vaudeville vôbec nebol Ellingtonova parketa. Popri hraní v tejto nevábnej šou sa s priateľmi v Harleme započúval do tónov kráľov stride piana, ako boli Willie The Lion Smith a James P. Johnson.  Nastalo obdobie strádania, ktoré  zakončili návratom domov. Na jeseň sa však na kapelu obrátilo šťastie.

     

     Na konci Time Square v New Yorku sa každý večer v mlákach na ceste odrážal blikajúci neónový nápis Washingtonians - dnes večer! Nad vchodom do vychyteného klubu Hollywood Inn na západnej štyridsiatej deviatej ulici medzi siedmou avenue a Broadway lákal na predstavenie orchestra, ktorého lídrom bol už necelý rok Duke Ellington. Šesťčlenná kapela sprvu hrala všetko, čo sa na tú dobu dalo počuť v New Yorku. Od ragtimových melódii až po sweet and dance music. Stále to však nebolo pre Ellingtona tým, čo počul a videl z hľadiska na koncerte Sidneyho Becheta. Túžba získať do svojho bandu hudobníka, ktorý by aspoň trochu naplnil medzery tou pravou energiou v duchu New Orleansu, bola silnejšia ako čokoľvek predtým.

           

             Klub Hollywood Inn trpel veľkými nedostatkami. Okrem toho, že spadal pod vlastníctvo  syndikátu podsvetia, nachádzal sa aj v podzemných priestoroch. Cez letné mesiace mal kvôli strašnej horúčave minimálnu návštevnosť. Neoplýval luxusom okolitej Time Square a skôr bol tradičným miestom pašeráckych obchodov. Preto ho cez leto zavreli. Hudobníci si tak museli zo dňa na deň zbaliť svoje nástroje a vypadnúť. Cez noc gangsteri klub zapálili, po požiari zhrabli poistku a na jar v roku 1925 podnik nanovo otvorili pod názvom Kentucky Club. Washingtonians sa tak zmenili na Duke Ellington & his Kentucky Club Orchrestra a nový klub spolu s novým menom kapely začal lákať pozornosť. Netrvalo dlho a o pár mesiacov Ellington podpísal kontrakt so svojím producentom Irvingom Millsom. Ostrieľaný biznismen na poli čiernej hudby rozpoznal hodnotu svojho zverenca okamžite a Ellingtonovi zaobstaral náležitú apanáž. Kapelu však pritlačil k múru. Ak ostatní členovia orchestra chceli mať čosi z tohto partnerstva, museli prijať Ellingtonove vedenie kapely pod názvom Duke Ellington and His Famous Orchestra. Koncerty sa striedali jeden za druhým a meno Duke Ellingtona sa v New Yorku ozývalo čoraz častejšie. Millsove skúsenosti z nahrávacích spoločností doviedli kapelu do nahrávacích štúdií a Ellingtonovi sa začal plniť sen. Ten skutočný prelom sa však iba blížil.

     

               29. novembra 1926 začali voskovú matricu platne leptať elektrické impulzy mieriace zo zosilňovača novučičkého elektrického nahrávacieho zariadenia firmy Western Electric.  V štúdiu nahrávacej spoločnosti Vocalion sa tam do mikrofónov po prvýkrát valil prúd tónov zúrivo vrčiacej a pištiacej trúbky za sprievodu orchestra. Bol to James „Bubber“ Miley (1903-1932) so svojím trúbkárskym sólom v jednej skladbe spoločne skomponovanej s Ellingtonom. Tak vznikla vôbec prvá verzia nahrávky piesne, s ktorou neskôr Ellington dobyje svet. Skladba o vydedencovi zo St. Louis, ktorého Ellington zazrel z okna vlaku na ceste za slávou, pod názvom East St. Louis Toodle –Oo.   

          Keď na miesto trúbkara Ellington prijal mladého Bubber Mileyho, vôbec netušil čo dokáže nesofistikovaná hra a zúrivo vrčiaci zvuk Mileyho nástroja. Práve ten sa stal poznávacím prvkom kapely na nasledujúcich pätnásť rokov a jeho štýl si postupne osvojili viacerí Ellingtonovi spoluhráči.  Dovtedy uhladené melódie odrazu dokázali patrične šliapnuť na krk rodeným pionierom z New Orleansu.  Duke Ellington spoznal, že sa chytil pomyselnej nitky, ktorú mu vtedy vo Washingtone nadhodil Sydney Bechet.   Miley sa tak stal pravým zvukovým korením, v zmäti Ellingtonovej inšpirácie, ktorú čerpal z búrlivých vôd klubových sál v New Yorku.

 

Duke Ellington and His Orchestra - East St. Louis Toodle –Oo (1927)

 

      Bubber Miley pochádzal z Južnej Karolíny a ovplyvnený hrou Joe „King“ Olivera, stále hľadal niečo, čím by upchal trúbku, v snahe dosiahnuť podobný výraz. Až raz v jednodolárovom obchode narazil na gumený zvon,  presne taký, aký používali inštalatéri. Keď si na pódiu vyberal svoj nástroj, neraz pôsobil komicky, avšak zvuk, ktorý vďaka nemu so svojou trúbkou vytvoril, spôsobil revolúciu. Hra na nástroj s pomocou gumeného zvona použitého ako dusítko prúdiaceho zvuku z trúbky, pripomínala rev zvierat a dokonca ľudský vokál. Jeho nápadu sa zhostili ďalší dychári v kapele a Mileymu a jeho pridusenej trúbke v kombinácií spolu s rovnako vrčiacím trombónom Joe "Tricky Sama" Nantona prischol štatút vynálezcu tzv. jungle style.  V chladný zimný podvečer roku 1927 sa z rádií naladených na stanicu CBS valil zúrivo vrčiaci zvuk Mileyho trúbky. Vystúpenie Ellingtonovej kapely v Cotton Clube práve začalo. Po celej Amerike sa rozoznel zvuk džungle a Duke Ellington vypočul jej volanie.

 

 

Tomáš Galata

Zdroj: A. H. Lawrence - Duke Ellington and His World: A Biography

 

 

 

Ďalšie články

6 zaujímavých faktov o jazze, ktoré ste (možno) nevedeli
Jazz je dnes nesmierne širokým pojmom, pod ktorým si môžeme predstaviť rozmanitú hudbu. Nebolo tomu...
Top 5: Jazzový saxofón swingu a bebopu
V dejinách akejkoľvek oblasti vždy existuje niekoľko osobností, niekoľko udalostí, niekoľko...
Splnený sen pre Hanku Gregušovú: Odchádza spievať a žiť do New York City
Zhruba o mesiac sa pre Hanku Gregušovú začne nová etapa jej života - podpísala zmluvu o zastupovaní...
Ako vznikla skladba What A Wonderful World v podaní Louis Armstronga
Čo by bolo, keby sa Tony Bennett vyjadril ináč, keby ho samotný vydavateľ v USA neodmietol a keby...
Alan Bartuš neprišiel a predsa zvíťazil!
   Piatok 15. marca patril v priestoroch rozhlasovej Pyramídy predovšetkým slovenskej...
Aj Teri Čikoš dôveruje jazzu
Nielen Bratislavčania už niekoľko rokov vzhliadajú k legendárnej koncertnej sérii In Jazz We Trust...
Igor Ochepovsky to zabalil
Fanúšikovia pozoruhodnej českej formácie Ochepovsky Project smútia, pretože jej líder po ôsmich...
Predsudok/premena/poznatok... Andromeda´s Mystery
Moje predsudky voči hudobným formáciám bez basovej zložky sú hlboko vkorenené. Očakávania toho, ako...