Koncom januára 2026 vyšiel v poradí deviaty album jednej z najvýraznejších osobností severského jazzu. Kritikmi je Søren Bebe vyslovovaný jedným dychom s velikánmi ako Tord Gustavsen a Esbjörn Svensson. Áno, pojem severský jazz, spájaný s týmito menami sa v posledných dvoch dekádach do istej miery sprofanizoval. Formát klasického tria v tomto období akoby automaticky konotoval práve tie melancholicko-experimentálne variácie poetických tém, s ktorými nás odjakživa sýtilo vydavateľstvo ECM. Tak sa severský jazz nekriticky stal synonymom tvorby analogickej k postupom, aké volil predčasne a tragicky zosnulý líder formácie EST. Bolo by ale trestuhodným ignorantstvom zjednodušovať, unifikovať a permanentne porovnávať produkcie z kultúrne tak bohatého, rozsiahleho a rôznorodého regiónu, akým je Škandinávia.
Isteže bolo by naivné domnievať sa, že výrazové prostriedky tria Sørena Bebeho budú zásadne vyčnievať z rámca zvukovej identity vyššie spomenutých mien. Precítenosť v interpretácii dýchajúca z každého dotyku klávesu, z každého pohladenia struny a každého zásahu činelu, melodická priezračnosť, emočná hĺbka a kontemplatívna senzibilita sú identifikačnými znakmi aj diela Sørena Bebeho. V tvorbe tohto dánskeho klaviristu, skladateľa a kapelníka je ale mimoriadny podiel autorskej invencie. Jeho hra sa vyznačuje priam až efemérnou ľahkosťou.
Jasnosť tónov si vás podmaní, v nich niet stopy po arogancii, ani po samoúčelnej exhibícii. Skladby v podaní klaviristu Sørena Bebeho, kontrabasistu Kaspera Tagela a bubeníka Knuta Finsruda sú civilnejšie než u iných formácií podobného razenia. Melodická línia albumu Gratitude (From Out Here Music 2026) sa tiahne od baladických meditácií cez romantické nokturná po zasnené ozveny prírody v dejinách hudby. Po medzinárodne úspešnom albume Here Now z roku 2023 a predošlom First Song z roku 2024 je aj Gratitude pokračovaním úspešného príbehu pokojného, hĺbavého a obsažného jazzu. Z deviatich kompozícií je okrem autorských kúskov aj jedna veľmi krásna citácia skladby Billyho Joela And So it Goes. Toto hudobné vyznanie čítam u Sørena Bebeho skutočne ako prejav vďaky za to všetko zmysluplné v našich životoch.
Aj v tých najtemnejších chvíľach totiž ľudia siahajú po umení. Na Ukrajine, brániacej sa ukrutnosti a nezmyselnosti vojny, vojny vedenej nemorálnym Ruským národom so zatratenia hodným prezidentom na čele, sa práve umenie stalo jedným z posledných zdrojov nádeje. Je dojímavé a zároveň zázračné vidieť, ako v tej surovosti, beštiálnosti a bezohľadnosti zla dokáže ukrajinský ľud vyhľadávať divadlo, hudbu a literatúru aby sa dokázal navzdory strachu a existenčnému strádaniu aspoň na čas trvania predstavenia, básne alebo skladby, silou bezhraničnej imaginácie premiestniť do prostredí, kde je len pokoj a sloboda. V čase, kedy odporný, podlý a bezprecedentne hrubý ruský útok na suverénny susedný štát trvá už viac než štyri roky, som práve pri hudbe Sørena Bebeho s titulom Gratitude, nemohol nespomenúť analógiu s vďačnosťou za silu hudby pomôcť tým najbezbrannejším. Kiež by mohli naši obdivuhodne sa brániaci východní susedia v spravodlivom mieri opäť načúvať aj takejto hudbe. Tá má totiž silu nie len pozdvihnúť stav mysle, ale aj hojiť rany.
Autor: Miroslav Haľák
