J. J. Johnson, vlastným menom James Louis Johnson, (* 22.1.1924 - † 4.2.2001), bol veľmi významný americký jazzový trombónista, skladateľ a aranžér, predstaviteľ vynikajúceho post-swingového, ale najmä bebopového trombónu, ktorý výrazne a mimoriadne ovplyvnil množstvo iných – ďalších, jazzových trombónistov a hudobníkov.
Narodil sa v Indianapolise v štáte Indiana. Ako 9-ročný sa začal učiť na klavíri a keď mal 14 rokov, rozhodol sa pre trombón. Hral najprv s niekoľkými miestnymi kapelami, ale profesionálnu kariéru nastúpil ako 17 ročný, keď sa stal členom jazzových bigbandov Clarenca Lova a neskôr Snookuma Russella. Tu sa stretol s trúbkárom Fats Navarrom, ktorý ho ovplyvnil o.i. aj štýlom hry saxofónistu Lestera Younga. V rokoch 1942-45 hral v big bande Bennyho Cartera, s ktorým začal nahrávať už aj ako sólový hráč na trombón (napr. v skladbe „Love For Sale“). V rokoch 1945-46 sa stal členom už slávneho big bandu Count Basieho, s ktorým cestoval na koncertných turné a nahrával jazzové gramofónové snímky a platne.
Ako sme si už v úvode cyklu článkov o jazzových trombónistoch povedali, konštrukcia znižcových (ťahových) trombónov má v porovnaní s klapkovými alebo piestovými dychovými nástrojmi (trúbky, saxofóny, klarinety, atď.), za následok istý handicap v možnosti hry rýchlych technických pasáží. Kým úloha jazzového trombónu v dixielandových a swingových orchestroch bola nespochybniteľná, s príchodom bebopu sa obnažil a vyhrotil práve tento technicko-konštrukčný aspekt - v neprospech trombónu. Ale našťastie tu bol práve najmä JJ Johnson, ktorého objavná technická hra spomínaný handicap zotrela a otvorila miesto v bebope a v modernom–technickom jazze aj trombónom. Krstný otec bebopu Dizzy Gillespie ( o ktorom sa o.i. hovorí, že začal hrať na trúbke bez toho, aby sa najprv s konštruktérmi nástrojov poradil o konštrukčných možnostiach trúbky – a preto zahral aj dovtedy pre trúbku nepredstaviteľné veci...), na konto JJ Johnsona a snahách mladých trombónistov v r. 1946 povedal, že „... vždy som cítil, že na trombóne sa dá hrať aj inak ako sme zvyknutí. Vedel som, že už práve teraz príde niekto, kto to objaví... !“
Po odchode z big bandu Counta Basieho, hral JJ Johnson v malých formáciách s takými jazzmenmi ako boli Max Roach, Sonny Stitt, Bud Powel, Charlie Parker, Oscar Pettiford, Miles Davis. V roku 1954 sa púšťa do spoločných koncertných a nahrávacích projektov v dovtedy neobvyklom duu s dánskym trombónistom Kai Windingom v „Jay & Kai Quintet-e“. Táto formácia zaznamenala celkom výnimočný ohlas a hudobný aj komerčný úspech práve v skvelom inteligentnom a čarovnom súzvuku dvoch trombónov, ktoré silno inšpirovalo mnohých sólistov. Nasledovalo plodné obdobie koncertov, zájazdov, nahrávok, klubových hraní a jazzových festivalov – prakticky až do roku 1983, kedy Kai Winding zomrel.
JJ Johnson pokračoval v intenzívnej hudobnej kariére ďalej nielen ako vynikajúci a avantgardný sólový hráč (zájazdy a pôsobenie v Británii, Škandinávii, Japonsku, Rakúsku...), ale aj ako skladateľ a aranžér. Skladateľskej činnosti začal venovať čoraz viac času a stal sa významným obohatením tzv. Tretieho jazzového prúdu“, v ktorom sa prelínajú prvky klasickej a jazzovej hudby. Na naliehanie Quincy Jonesa sa pustil aj do komponovania filmovej hudby pre niekoľko hollywoodských a televíznych filmov. Keď jeho manželku postihla mozgová mŕtvica, zrušil všetky práce a naplno sa venoval starostlivosti o manželku – až do jej smrti v roku 1991. O rok sa oženil druhýkrát a zaznamenal aj comeback v intenzívnej a činorodej kariére sólistu a skladateľa. V roku 1996 sa rozhodol ukončiť aktívnu kariéru a venovať sa svojej vášni : komponovaniu a aranžovaniu hudby s počítačmi a v MIDI programoch (!).
Okolo roku 2000 mu diagnostikovali rakovinu prostaty, no on si udržal pozitívnu nádej a ostal pracovať ako činný skladateľ a pedagóg. No 4.februára 2001 predsalen sám skončil svoj život – spáchal samovražu.
Okrem množstva rôznych a viacnásobných ocenení (Grammy, Down Beat, Sieň slávy, a.i.), znamenal JJ Johnson ikonu moderného jazzového trombónu, o ktorej jeho významný žiak Steve Turra povedal, že „...JJ Johnson znamenal a urobil pre trombón to, čo Charlie Parker pre saxofón...“
Ešte predtým, ako som sa kedysi, ako mladý začínajúci trombónista, dostal k nahrávkam JJ Johnsona, mal som na stene jeho veľký obrázok. Fascinoval ma. A úplne ma uchvátila a inšpirovala jeho hra. Myslím - viem, že navždy.
Vlado Vizár
