Priekopník hry na basgitaru, ktorý stál pri zrode jazzového fusion. Štvornásobný držiteľ Grammy, kontrabasista, basgitarista, skladateľ, dirigent a producent Stanley Clarke.
Stanley Clarke sa narodil 30.júna 1951 v americkom meste Philadelphia. Ku kontrabasu sa dostáva zhodou okolností - v škole mešká na hodinu, kedy sa rozdávajú a vyberajú nástroje a kontrabas je jeden z mála, ktorý ostáva voľný.
V roku 1971 prichádza ako čerstvý absolvent philadelphskej Academy of Music do New Yorku a priam exploduje do jazzového sveta. Okamžite si nachádza miesta v kapelách Horace Silvera, Art Blakeyho, Dexter Gordona, Joe Hendersona, Pharaoh Saundersa, Gil Evansa, Stan Getza a mladého klaviristu Chicka Coreu. „Môj pôvodný cieľ bol stať sa klasickým kontrabasistom. Chcel som byť jedným z prvých černochov vo Philadelphskom orchestri. Chick Corea mi však na to zmenil názor.“
Koniec roku 1971 prináša zrod kapely Return to Forever a Clarke spolu s Coreom začínajú písať dejiny jazzového fusion. Celosvetové turné sú striedané nahrávaním albumov a Return to Forever sa stáva legendou. Z ôsmych nahrávok sa platne Return To Forever (1972) a Romantic Warrior (1976) stávajú zlatými a No Mystery (1975) získava Grammy.
„Než som prišiel, veľa basgitaristov stávalo na pódiu vzadu. Boli to veľmi tiché typy chalanov, ktorí nepísali svoju vlastnú hudbu. Ale mnohí z nich boli vážne dobrí hudobníci. Ja som spravil krok dopredu a vytvoril vlastnú kapelu.“ Rok po debutovom albume Children of Forever (1973) prichádza platňa s eponymným názvom Stanley Clarke a hitom Lopsy Lu. Otvorenie dverí basgitarovej revolúcie potvrdzuje album School Days (1976), ktorého titulná skladba sa stáva basovou hymnou.
Clarke sa stáva prvým basgitaristom na svete, ktorý ako líder kapely vypredáva koncerty na svetových turné a nahráva komerčne úspešné zlaté platne. Prvenstvo mu patrí aj v schopnosti hrať rovnako virtuózne na basgitaru i kontrabas. Hľadá nové smery, posúva hranice hry a vynalieza dva nové nástroje, piccolo basu a tenorovú basu. Rozvíja slapovaciu techniku Larry Grahama a adaptuje ju do jazzovej harmónie.
Elektrickú basgitaru paradoxne nepovažuje Clarke za svoj hlavný nástroj. Jeho prvou vášňou pretrvávajúcou dodnes je kontrabas: „Basgitara je moj sekundárny nástroj. Začal som na ňu hrávať na večierkoch a žúroch iba pre zábavu. Slávnym som sa však stal viac ako basgitarista ako kontrabasista“.
V roku 1981 sa spája Clarke s klávesákom George Dukom a formujú spolu Clarke/Duke Project. Nahrávajú spolu tri albumy a ich skladba „Sweet Baby“ sa stáva Top 20 popový hit. Spolupráca s Dukom trvá vyše 40 rokov, až do jeho odchodu z tohto sveta v roku 2013.
Od osemdesiatych rokov spolupracuje Stanley Clarke s množstvom známych hudobníkov ako napríklad Jeff Beck, Keith Richards’ New Barbarians, Animal Logic (Stewart Copeland), Superband (Larry Carlton, Billy Cobham, Najee a Deron Johnson), Rite of Strings (Jean-Luc Ponty a Al Di Meola), Vertu’ (Lenny White), Trio! (Béla Fleck a Jean-Luc Ponty) a SMV (Marcus Miller a Victor Wooten).
V polovici osemdesiatych rokov vkladá Clarke svoju bezhranične tvorivú energiu do hudby pre film a televíziu. Cez Emmy nominovanú hudbu pre seriál „Pee Wee's Playhouse“ prichádza na strieborné plátno ako skladateľ, aranžér, dirigent a hudobník. Na svojom konte ma hudbu k filmovým trhákom ako Boyz n the Hood (Deti ulice), What's Love Got to Do with It (Tina Turner), Little Big League (Malá veľká liga), Passenger 57 (Prepadnutie vo vzduchu), Poetic Justice (Cesta za láskou), Romeo Must Die (Romeo musí zomrieť), alebo The Transporter (Kuriér). Hudba z filmov je zaznamenáná na albume At the Movies (1995).
Clarke spolu so svojou manželkou Sofiou zakladajú v roku 2000 charitatívnu nadáciu pre mladých nádejných hudobníkov, ktorá ponúka hudobné štipendiá. O sedem rokov neskôr vychádza DVD Night School: An Evening with Stanley Clarke and Friends. Je to záznam tretieho ročníka koncertu „Stanley Clarke Scholarship Concert“, ktorého výťažok putuje do fondu nadácie.
Zatiaľ poslednými nahrávkami sú albumy The Toys of Men (2007) a Stanley Clarke Band (2010) s hosťujúcou Hiromi za klavírom. Album vyhral v roku 2011 cenu Grammy v kategórii „Best Contemporary Jazz Album“.
Zdroj: allaboutjazz.com, stanleyclarke.com
Foto: bassguitarintheworld.blogspot.com
Peter Baláž
