Kenny Garrett kvintet: Hudobný zážitok a výborná zábava

Kenny Garrett kvintet: Hudobný zážitok a výborná zábava
Dávid Oláh

Pritiahnuť na Slovensko umelcov svetového formátu je v posledných rokoch bežnou záležitosťou. Veľmi často vystupujú na veľkých pódiách ako headlineri BJD, a iných festivalov, alebo aj ako samostatné zoskupenie. Keď sa ale podarí zorganizovať koncert umelcov svetovej úrovne v domácom hudobnom klube, tak som presvedčený o tom, že takúto udalosť môžeme vnímať ako hudobný sviatok. Majiteľovi klubu Blue Note v Novom Meste nad Váhom sa to podarilo - žijúca legenda Kenny Garrett vystúpil v Blue Note Music klube v stredu so svojim kvintetom.

 

Koncert sa začal o pol deviatej večer, úvodným vstupom majiteľa Tibora Zelenaya, ktorý v nadšení uviedol na pódium päticu špičkových jazzových hudobníkov. Predtým nás, ale upozornil, že Kenny Garrett kvintet si budeme môcť užiť aj na Open Jazz festivale na Zelenej Vode, ktorý sa uskutoční 28. – 29. júla 2017.

 

Po búrlivom potlesku prišlo na pódium päť sympatických afroameričanov. Líder Kenny Garrett hral na alt saxofóne a soprán saxofóne. Rytmickú sekciu tvorili Vernell Brown – klavír, Marcus Baylor – bicie nástroje, Corcoran Holt hral na kontrabase, a zaujímavým osviežením klasického jazzového kvarteta bol perkusionista Rudy Bird. Na udalosti bolo uvedené, že repertoár koncertu bude tvorený produkciou z najnovšieho Garrettovho albumu "Do your Dance". Preto bolo prekvapením, že títo páni odštartovali koncert staršou kompozíciou s názvom "Haynes here" z Garrettovho tretieho najnovšieho CD "Seeds from the underground". Tento jazzový valčík je venovaný Roy Haynesovi. Kompozícia jasne odkazovala na neskorý John Coltrane kvartet zo 60. rokov. minulého storočia. Motivická mélodia založená na minimálnej harmonickej štruktúre dala pánom veľkú slobodu pre vyjadrenie svojich expresií, čo sa aj udialo. Marcus Baylor dokonale odkazoval na Elvina Jonesa svojim polyrytmickým sprievodom. Vernell Brown improvizoval a doprevádzal Garretta veľmi podobne ako legendárny McCoy Tyner, čo potvrdil aj vo svojom sóle citáciou témy "My Favorite Things". Popri klavírnom sóle si Garrett požičal od perkusionistu Birda tamburínu a rytmicky doprevádzal jeho sólo. Zaujímavou súčasťou bol spev Birda, ktorý mal pripnutý mikrofón pri ústach a spoločne s Garrettom opakoval melodický motív, či už v téme, alebo ako riff, ktorý sa hral pod záverečné sólo bicích nástrojov. V závere prvej skladby, ktorá poslucháčov zaviedla až do tranzu bolo zaujímavé sledovať ako celá kapela zvoľnila a postupne prešla do meditatívneho ukončovania. Garrett pri tom využíval jednak rôzne exotické stupnice, ale svoj alt saxofón použil na vytvorenie zvukovej palety, cez ktorú napodobňoval zvuky prírody podobne, ako to robil Eric Dolphy alebo Coltrane.

 

Druhá skladba sa niesla v približnom duchu, keďže ňou bola kompozícia z albumu "Do your dance" s názvom "Backyard Groove". Opäť išlo o modálny koncept. Tentokrát však v groovovom štýle s častejšími harmonickými zmenami. Garrett začal svoje sólo s nesmiernou dávkou energie. Dokonale zapadol do rovného spôsobu hry svojim bopovými linkami, motivickou prácou, hraním out a úžasnými rytmickými motívmi. Svojim moderným a nesmierne energickým soundom opäť zaviedol rytmickú sekciu do nevídaných (resp. neslýchaných) polôh. Bolo úžasné sledovať ako presne reagovala rytmika na jednotlivých sólistov. Či už to bol Vernell Brown, ktorý včas odpovedal na outliny lídra, alebo to bola zreteľná komunikácia medzi Birdom a Baylorom, ktorí sa vôbec nevyrušovali. Práve naopak, znelo im to, akoby hral na perkusie aj na bicie nástroje jeden človek. Brownovo sólo bolo krásnou ukážkou presnosti, zaujímavých rytmicko – melodických nápadov a vplyvu Tynera či Herbie Hancocka. Na záver dostal priestor aj Corcoran Holt, ktorý hral výborne, no z môjho miesta sedenia bol jeho sound príliš hlboký, čo spôsobilo, že som ho miestami nepočul. Pri sóle perkusií sa Garrett z role ortodoxného jazzmana pomaly presúval aj do pozície „enterteinera“, keď naviedol publikom ku tlieskaniu. Následne začal hrať na soprán saxofóne a spolu s perkusiami improvizovali jeden cez druhého. Zaujímavé bolo Garrettovo využívanie soprán saxofónu ako perkusívneho nástroja. Po zadnej téme opäť nasledovalo spomaľovanie a zvoľňovanie až do úplného fade outu.

 

Po voľnom klavírnom intre plnom farieb, exotických stupníc, kvartových voicingov a bluesových fragmentov začala téma, ktorá striedala swingový a groovový rytmus. Po zaznení témy hral Vernell Brown prvý sólo, ktoré úžasne nakoplo lídra aj celú kapelu. Garrett teda dokonale nadviazal na Browna a svoje sólo vygradoval improvizáciou v duu s bicími nástrojmi a následne s perkusiami. Postupne sa pridali aj ostatní hráči, čo vyvrcholilo úžasnou kolektívnou improvizáciou, kde si každý z členov zachoval svoje miesto a nikto nikoho nevyrušoval, ale naopak citlivo podporoval celok.

 

Po smršti moderných avantgardných sól prišlo ku spomaleniu a k ukľudneniu. Garrett začal v duu s Brownom hrať svoju autorskú kompozíciu z CD "Do your dance" s názvom "Bossa". Po voľnom začiatku s klavírom nastúpila celá rytmika na tému v klasickom rytme bossa novy. Štruktúra je založená na striedaní krásnej melódie, v ktorej je evidentný vplyv Jobima, so súčasnými harmonickými postupmi. Garrett sa predstavil v novej polohe. Svojim ostrým, ale zároveň vzdušným soundom krásne a citlivo zahral melódiu, po ktorej nasledovala veľmi logická improvizácia. Začala sa jednoduchými motívmi, pokračovala klasickými bebopovými frázami, ktoré následne striedali moderné hexatoniky a pentatoniky. Pekné bolo vygradovanie Browna, ktorý výborne podporil Garretta svojim montuno riffmi typickými pre latin jazz. Latin jazzový feel krásne doplňoval aj Bird na perkusiách. Garretta tento pristup evidentne povzbudil ešte viac. V jeho improvizácii sa okamžite objavili citácie Parkerovej témy "Cool Blues", štandardov "Skylark" a "The Girl From Ipanema", následné bluesové riffy, rôzne rytmické paterny na troch tónoch, ale aj coltrane changes. Veľmi ľahko sa píše o majstrovstve týchto pánov. Ohromné bolo striedanie harmonického napätia a uvoľnenia lídra, ktorý neustále prichádzal s novými nápadmi. Chorus po choruse „chrlil“ najrôznejšie hudobné linky. Kenny Garrett každým tónom, ktorý zahral potvrdzoval, že právom patrí k najvplyvnejším alt saxofonistom súčasnosti.

 

Výborná bola tiež dramaturgia koncertu. Po "Bosse" sa začal kontrabasový groove z Garrettovej kompozície "Wayne´s Thang", ktorá sa pomaly stáva moderným jazzovým štandardom. Publikom na groove nadšene reagovalo tlieskaním a pískaním. Garrett sa predviedol v pozícii motivického až minimalistického hráča, ktorý neustále gradoval celý priebeh. Zaujímavý bol jeho spôsob spájania jednotlivých fráz, ktoré hral akoby pod jedným oblúkom. Podobne to robili west coastoví majstri ako napríklad Paul Desmond či Lee Konitz. Keď si už človek myslel, že Garrett svoje sólo skončí, naďalej pokračoval úžasnými motívmi, ale aj zvukovými efektmi (tzv. multiphonics), ktoré potvrdzujú jeho svetovú úroveň. Fantastické boli aj Brownove a Birdove vstupy medzi pauzami tejto témy. Garrett v tejto skladbe zapojil do muzicírovania aj publikum, kedy spieval motív, ktorý po ňom publikum opakovalo. Postupne začal líder predstavovať jednotlivých sidemanov, ktorí opúšťali pódium. Garrett si potom, ako prvý odišiel Vernell Brown sadol za klavír a ukázal nám svoje klavírne umenie. Je úžasné, ako títo majstri krásne zvládajú aj iný, ako svoj hlavný nástroj. Po standing ovations sa všetci členovia vrátili a ako prídavok zaznela staršia a komerčnejšie ladená skladba "Happy people". Garrett sa nám tu ukázal aj ako rapper, keď popritom ako naviedol publikum ku tlieskaniu a spievaniu motívu, rappoval: „Are you happy?...Come on...“

 

Koncert mal úžasnú atmosféru, čomu veľmi prispelo klubové prostredie. Mať pár metrov pred sebou Kenny Garrett kvintet v domácom prostredí nie je maličkosť. Po hudobnej stránke uspokojil ortodoxného jazzového fanúšika, ale aj popovejšie ladeného poslucháča. A ako bonus sa každý zúčastnený výborne zabavil pri spoločnom muzicírovaní. Bol to zážitok, na ktorý si budeme ešte dlho spomínať. Kto neprišiel, môže ľutovať.       

 

 

Dávid Oláh

 

 

Ďalšie články

Reportáž: Rado Tariška a jeho dramaturgicky pestrý Radio Band
Vo štvrtok 18. 5. 2017 sa v Divadle Aréna opäť uskutočnil zaujímavý jazzový koncert. Fenomenálny...
Tomáš Maretta: Kvalitná hudba nie je zadarmo, Slováci to musia pochopiť.
Stretol som sa s Tomášom Marettom - jedným z organizátorov koncertu Rona Cartera a Richarda...
Reportáž: Výborný kvartet Ester Wiesnerovej v Klariskách
Ester Wiesner od návratu domov z bostonskej Berklee určite nezaháľa. Svoje koncerty odštartovala v...
Report: Candy Dulfer roztancovala bratislavský Majestic Club
12. apríla sa v bratislavskom klube MMC uskutočnil koncert interpretky, ktorá dlhé desaťročia...
Alan Bartuš neprišiel a predsa zvíťazil!
   Piatok 15. marca patril v priestoroch rozhlasovej Pyramídy predovšetkým slovenskej...
Aj Teri Čikoš dôveruje jazzu
Nielen Bratislavčania už niekoľko rokov vzhliadajú k legendárnej koncertnej sérii In Jazz We Trust...
Igor Ochepovsky to zabalil
Fanúšikovia pozoruhodnej českej formácie Ochepovsky Project smútia, pretože jej líder po ôsmich...
Predsudok/premena/poznatok... Andromeda´s Mystery
Moje predsudky voči hudobným formáciám bez basovej zložky sú hlboko vkorenené. Očakávania toho, ako...