V rámci seneckého festivalu Senčania senčanom sme mali možnosť vypočuť si množstvo kvalitnej hudby. V programe festivalu nechýbali jazzoví klaviristi Klaudius Kováč a mladý talent Miloš Biháry. Vrcholom večera bol však koncert známeho jazzového gitaristu, skladateľa a aranžéra Matúša Jakabčica a jeho československého Big Bandu.
Po úvodnom slove organizátora festivalu a Jakabčica sa odštartoval samotný koncert. Ako prvá zaznela Jakabčicova autorská kompozícia For M.M. Túto skladbu venoval líder svojmu členovi, basovému trombónistovi Michalovi Motýľovi. Kompozícia má moderný charakter, ktorý je spôsobený modálnou harmonickou štruktúrou a zaujímavo zaranžovanými rytmickými plochami rytmiky aj celého bandu v hlavnej téme aj v doprovode. Ako sólisti sa predstavili Matúš Jakabčic, Michal Motýľ, Ondřej Štveráček a Tomáš Baroš. Všetci krásne vystihli modernú koncepciu skladby svojimi výbornými improvizáciami. Hráči sa nenechali rozptýliť nie zrovna ideálnym zvukom, ktorý sa však už v druhej skladbe značne zlepšil. Išlo o bossa novu Lukáša Oravca s názvom Moon Day. Aranžérom Oravcovej kompozície je saxofonista Luboš Soukup. Po krátkom intre bicích nástrojov nastúpila sekcia a následne zahral hlavnú tému Lukáš Oravec. Kompozícia má peknú motivickú melódiu. Na kráse jej pridali zaujímavé sekciové vocingy. Ako prvý sólista sa predstavil Štveráček. Svojou improvizáciou kázal ako pekne sa dá spojiť postcoltranovský štýl hry s rytmom a "feelingom" bossa novy. Lukáš Oravec sóloval ako druhý v poradí. Jasne odkazoval na Leeho Morgana, Freddieho Hubbarda či Kennyho Dorhama. Sólo si krásne vystaval - postupne prešiel od jednoduchých spevných melódií cez bebopové linky a doubletimové pasáže k rôznym outlinom. Ľuboš Šrámek taktiež nesklamal a svoju improvizáciu postavil na podobnom modernom princípe ako Oravec a Štveráček.
Po druhej skladbe predstavil Matúš Jakabčic svoju sekciu. Pokračovalo sa Jakabčicovou autorskou kompozíciou Košice song 2. Skladba mala od prvých tónov drive a šťavu. Pekné intro a následná hardbopová téma sa niesla v klasickom bopovom duchu. Veľmi pekný bol sound lubovky Matúša Jakabčica. Zvuk jeho nástroja pekne dofarboval celú kapelou, či už išlo o single notes lines, alebo o akordický doprovod. Ako prvý sóloval saxofonista Miro Poprádi, ktorý sa krásne vyhrával s miernym tempom skladby. Veľmi citlivo a efektne striedal dlhé dynamické tóny s klasickými bebopovými linkami. Svojim „tučným“ (fat) soundom a energickým sólom mi pripomínal hráčov ako Cannonball Adderley, Phil Woods či Vincent Herring. Po Poprádim nastúpil na sólo Martin Uherek. Svojim laidbackovým rytmickým cítením a tenor saxofónovým zvukom odkazoval na štýl Dextera Gordona. Šrámek sa taktiež nenechal zahanbiť a potvrdil, že hardbop je jeho silou stránkou. Jeho krásny „touch“ a linky podobné Billovi Evansovi, Chickovi Coreovi či Davovi Kikoskovi boli výborným zakončením sólistických výkonov. Nasledoval „shout chorus“ saxofónovej sekcie, ktorý bol ako vystrihnutý z klasického jazzu 50. a 60. rokov minulého storočia. Matúš Jakabčic opäť uviedol sólistov.
Pokračovalo sa Jakabčicovou baladou Monkish 2. Jakabčic prezradil, že hlavnou inšpiráciou tejto kompozície bol klavirista Thelonious Monk. Balada v miernom tempe bola krásne interpretovaná. Zaujímavé bolo striedanie sa jednotlivých hráčov pri tom ako sa hrala hlavná melódia. Prvý začal Miro Poprádi. Ďalšie frázy hral Štveráček, následne hrala celá sekcia, fragment melódie hrala trúbka a na záver Erik Rothenstein na barytón saxofóne. Táto balada krásne ukázala cit pre farbu, dynamiku a kontrast jednotlivých nástrojov. Matúš Jakabčic je špičkou či už po aranžérskej alebo kompozičnej stránke.
Miro Poprádi sa ujal sóla ako prvý a svojim bopovým štýlom sa dotkol sŕdc všetkých poslucháčov. Výborne striedal rôzne cliché linky s clivými tónmi svojej „altky“, ktoré boli pekne zaspievané. Štveráček ukázal svoju profesionalitu keď začal svoje sólo rovnakou frázou ako Poprádi svoje sólo zakončil. Tým potvrdil, že kapela by mala znieť ako jeden organizmus, ktorý spolu komunikuje a reaguje na jednotlivé motívy. Ako posledný improvizoval Tomáš Baroš. Svojim pekným zvukom a striedmym, bluesovo-bopovým výberom tónov vkusne pripravil poslucháča k plynulému prechodu na zadnú tému.
Skladba Ko-ka bola predposlednou sobotňajšieho večera. Ide o autorskú kompozíciou Erika Rothensteina z jeho CD Blázni z Chelmu. Chytľavý kontrabasový groove a následná téma bola zahraná aj na klarinetoch, čo úplne zmenilo koncepciu a štýl hudby. Ko-ka je o 7/8 groove, ktorý strieda klezmerovský prístup s groovovým. V tejto skladbe je nesmierna farebná pestrosť. V téme sa striedajú všetky sekcie. Harmonicky silné aranžmány jednotlivých hlasov spôsobujú veľké napätie. Kompozícia pripomína Ch. Mingusa s prvkami „ľudovej hudby“. Ondrej Juraši vo svojom expresívnom sóle dokonale zapadol do náročnej koncepcie Rothensteinovej skladby. Po doubletimovom „shout choruse“ nastúpil na sólo Rothenstein, ktorý sa vyhral s farebnosťou a dynamikou barytón saxofónu. Jeho improvizácia mala výbornú gradáciu a patričnú dravosť. Sóloval aj Marián Ševčík. Svojimi polyrytmami, dynamickou expresivitou a netradičnými pauzami bez problémov vystihol funkciu bicích nástrojov v takomto netypickom koncepte.
Záverečná kompozícia bola najnovšia bossa nova Matúša Jakabčica. Po peknom intre hral tému Jakabčic v unisone s trúbkou a následne aj s celou sekciou. Téma mala príjemnú melódiu s často sa striedajúcou harmóniou a moduláciami, čo je pre bossa novu typické. Sólo Orvaca bolo opäť výborne vystavané a zafrázované. Po „shout choruse“ improvizoval Šrámek. V jeho sóle skladba zmenila rytmus bossa novy na swing. Po krátkom a výstižnom sóle nasledovali vyhrávky sekcie a na záver zaznela zadná téma s krásnym outrom.
Teleso Matúša Jakabčica patrí bezpochyby k tomu najlepšiemu, čo v našich končinách máme. Každý člen tohto Big Bandu je veľkou hudobnou osobnosťou a to zaručuje lídrovi istotu profesionálneho prístupu a najvyššej interpretačnej kvality. Samotný Jakabčic aranžuje a skladá dovolím si tvrdiť na svetovej úrovni. Všetky jeho aranžmány a kompozície sú zložitými a vysoko sofistikovanými dielami. Napriek tomu však nestrácajú to najdôležitejšie - muzikalitu a výslednú jednoduchosť. CZ-SK Big Band patrí k telesám európskej úrovne.
Výborná bola aj dramaturgia koncertu, ktorá ani na chvíľu nenudila a ukázala aký široký je štýlový záber tohto Big Bandu. Na koncerte bolo cítiť, že si všetci členovia dobre rozumejú po hudobnej aj ľudskej stránke. Priateľstvo, kolegialita a pohoda medzi všetkými členmi sa preniesla aj do výslednej hudobnej produkcie. Poslucháči hudbu veľmi príjemne prijali. Počúvali a s nadšením kývali hlavou v rytme hudby.
Dávid Oláh
Foto: Robert Ragan
