V nedeľu 25. novembra sa uskutočnil predposledný koncert tohtoročnej série One Day Jazz Festivalu. Aby som bol presný, išlo o tri koncerty v jeden večer. Jubilejný desiaty ročník mal veľmi lákavú dramaturgiu – úvodné slovo malo československé zoskupenie Oskar Rózsa Partnership Unlimited, pokračovalo sa projektom Seamusa Blakea The French Connection, a ako headliner vystúpil kontrabasista Omar Avital so svojím kvintetom.
Pekne vyzdobený priestor bratislavského Ateliéru Babylon odštartoval vo veľmi príjemnej atmosfére. Oskar Rózsa so svojím hviezdnym septetom hral svoje autorské kompozície. Jemné klavírne intro v úvode jasne ukázalo Rózsov hudobný rukopis. V jeho hudbe je počuť vplyv klasickej a filmovej hudby, popu, rocku, fusionu a samozrejme jazzu. Kapela bola tvorená tými najlepšími hudobníkmi československej scény. Ako sólisti excelovali nielen Štveráček na tenor saxofóne, Miroslav Hloucal na trúbke a alt saxofonista Josef Fečo, ale aj gitarista Michal Bugala, klavirista Eugen Vizváry a Martin Valihora na bicích nástrojoch. Okrem krásne zaranžovaných melodických línií mali svoj priestor aj improvizácie jednotlivých hráčov. Veľmi sa mi páčil spôsob, akým si hudobníci striedali svoje krátke sólistické pasáže. Vo väčšine skladieb večera sa predstavili všetci siedmi hudobníci. Vynikajúco sa dopĺňali, a tak vytvorili organické teleso. Oskar Rózsa okrem samotnej basgitary hral aj na syntetizátore, z ktorého vytiahol najrôznejšie zvuky.
Po expresívnom a zvukovo bohatom úvode sme sa posunuli do ďalšej časti – na pódiu sa objavil mladý lev z New Yorku, saxofonista Seamus Blake. Jeho kapela The French Connection má príznačný názov, keďže jeho bubeník Gautier Garrigue a kontrabasista Florent Nisse sú Francúzi. Kapela hrala fantasticky. Odznela hudba z CD, ktorého vydanie je naplánované na marec budúceho roka. Seamus Blake patrí k súčasnej svetovej špičke moderného mainstreamového jazzu. Nielen ako saxofonista s unikátnym herným štýlom a celkovým zvukom, ale aj ako skladateľ a aranžér. Jeho hudba v sebe nesie vplyv hardbopu, modality, ktorú spája s nepárnymi metrami a groovami. Playlist nebol jednoduchý na počúvanie, ale niesol v sebe obrovskú dávku emócií, ktorá zasiahla celé publikum. Sám som ostal v nemom úžase a naplno si vychutnával každý tón tejto kapely. Blakeov krásny saxofónový sound je ovplyvnený Michaelom Breckerom, Johnom Coltraneom a Sonnym Rollinsom. Cítiť v ňom však aj jeho vlastný prístup. Podobne aj v improvizáciách sú badateľné vplyvy predošlých velikánov, na druhej strane sa však v jeho improvizáciách nachádza iba minimum klasických bopových a intervalických patternov. Blake má svoj vlastný prístup založený na motivickej práci, ktorú bezchybne vystavia až do divokých doubletimeov a nadrozsahových fráz. Úžasná bola práca so zvukom všetkých štyroch pánov. Ich kontrola nad svojimi nástrojmi a vysoká remeselná úroveň sa zúročila v jedinečné hudobné cítenie a uvoľnenú hru. Boli sme svedkami dokonalej symbiózy a širokej palety štýlov a koncepčných prístupov jednotlivých hráčov k danému repertoáru. Po zaslúženom standing ovations kapela zahrala jeden prídavok po ktorom som si myslel, že toto vystúpenie bolo vrcholom večera.
Na úvod môžem povedať, že som sa z časti mýlil. Záverečná časť patrila ďalšiemu mladému pánovi, ktorý sa presadil v New Yorku. Išlo o kontrabasistu Omera Avitala, ktorý sa v Bratislave predstavil s projektom Qantar. Taktiež išlo o moderný akustický jazz. Kapela zložená z dvoch tenor saxofonistov, klavíra a klávesov, bicích nástrojov a Avitala na kontrabase priniesla zaujímavý „smrad“ a širokú škálu vplyvov. Okrem klasického groovujúceho jazzu s prvkami africkej ľudovej hudby, tu bol cítiť vplyv semitského regiónu, popu a východných kultúr. Vystúpenie Avitalovej kapely malo nesmiernu energiu. Nielen kvôli senzačným výkonom interpretov a „šľapajúcej“ rytmike, ale aj z hľadiska uvoľnenosti lídra, ktorý si každý jeden moment naplno užíval. S veľkým úsmevom na tvári tancoval, poskakoval a od radosti pokrikoval na svojich spoluhráčov. Okrem tanečných a vokálnych predností boli najzásadnejšími tie hudobné – musím povedať, že som už počul veľmi veľa hudobníkov, basgitaristov či kontrabasistov, Avital je však výnimočný a jedinečný rovnako ako vyššie spomenutý Seamus Blake. Jeho okrúhly „drevený“ tón sa niesol celou miestnosťou, a nemyslím si, že to bolo spôsobené aparátom. O jeho brilantnej technike, cite a intuícii sa ani nemusím zmieňovať. Za najzaujímavejšie u tohto umelca považujem jeho kompozičný a aranžérsky štýl. Jeho hudba je silno zakorenená v bluesovej tradícii, čo potvrdilo hlavne jeho autorské molové blues. Okrem jazzu a bluesu čerpá aj z moderného popu a smooth-jazzu. Ako sólista sa necháva unášať daným momentom a vplyvmi spoluhráčov, na ktoré reaguje. Vôbec však nestrháva pozornosť iba na seba. Napriek jeho dlhým sólovým intrám nechal rovnaký priestor aj svojím spoluhráčom, ktorí vynikajúco vystihli ideu a smerovanie jeho hudby. Tenor saxofonisti Asaf Yuria a Alexander Levin, z ktorých jeden hral aj na „sopránke“, predviedli úžasnú súhru, vzájomne sa podporovali a tešili z krásnych improvizačných momentov. Výborné boli dvojhlasné aranžmány plné silných tónov, ale aj kánonických postupov v hlavnej melodickej línii. V ich improvizáciách bol vplyv Johna Coltranea, Georga Colemana a Stanleyho Turrentinea. Klavirista Eden Ladin podporoval kapelu svojou jasnou harmonickou štruktúrou, rytmickou presnosťou a „driveom“. Ťažko rozhodnúť, ktorý z vrcholov tohto koncertu bol ten najväčší, bolo ich totiž niekoľko – sólové intro Avitala, improvizácia saxofonistu, ktorá sa posunula od modality až po abstraktné uvoľnenie v duu s bicími nástrojmi, ale aj romantická sólová hra klaviristu Edena Ladina.
Predposledný večer jubilea ODJF sa vydaril na výbornú. Nielen po umeleckej stránke, ale aj po zvukovej a dramaturgickej stránke. Som nesmierne vďačný Martinovi Valihorovi a celému organizačnému tímu za tento silný umelecký zážitok, na ktorý budem ešte veľmi dlho spomínať. Už teraz som zvedavý na budúcoročný program a verím tomu, že rovnako zvedaví sú aj všetci diváci a fanúšikovia jazzu.
Dávid Oláh
Foto: Jana Krjaková
