Rozprávačka príbehov Marie Puttnerová

Marie Puttnerová patrí k najvýraznejším hlasom českej hudobnej scény posledných rokov. Speváčka, autorka a interpretka s mimoriadne osobitným prejavom si získala pozornosť nielen spoluprácou s formáciami ako Zvíře jménem Podzim, Jablkoň či Půljablkoň, ale aj svojím citlivým autorským svetom na hranici folku, jazzu, alternatívy a moderného pesničkárstva. Nedávno vydala album s piesňami Zuzany Navarovej, kde prináša vlastné interpretácie vybraných skladieb, a jej debutový sólový album „Laila tov“ (Animal Music 2023) získal prestížnu českú cenu Anděl v kategórii Folk. Kritici oceňujú najmä schopnosť prepojiť intímnu osobnú výpoveď s poéziou a originálnou hudobnou estetikou producenta Eddieho Stevensa (Moloko, Roisín Murphy, Jana Kirschner).

V spojení so Slovenskom môžeme spomenúť spoluprácu Marie Puttnerovej so Zuzanou Homolovou, keďže sa spolu predstavili na niekoľkých koncertoch, napríklad v rámci programu FolkFórum Soni Horňákovej na Rádiu Devín. V budúcnosti by sa takéto spolupráce mali ešte uskutočniť. Ide o príklad vzájomného prepojenia a inšpirácie medzi českou a slovenskou hudobnou scénou. Na Slovensku však Marie Puttnerová zatiaľ zostáva skôr objavom, než etablovaným menom. Jej aktuálne účinkovanie na JazzFestBrno 2025, kde vystúpila po boku Taylor Eigsti Group & Becca Stevens, bolo ideálnou príležitosťou predstaviť jej tvorbu novému publiku. Marie spája láskavosť, civilnosť, autentickú emóciu a schopnosť dotknúť sa tém, ktoré bežne v populárnej hudbe nezaznievajú – materstvo, identita, duchovno, rodinné príbehy či jemné každodenné zázraky. Jej hudba nehučí ani nevykrikuje – skôr pozýva, aby sa poslucháč stíšil a vstúpil do priestoru, ktorý pôsobí dôverne a zároveň objavne.

Tvoja hudba pôsobí veľmi citlivo a osobne. Keď sa pozrieš na posledné roky, čo najviac formovalo tvoju súčasnú tvorbu?

Pre mňa je to hneď na začiatok ťažká otázka. Citlivosť vo vnímaní hudby vidím ako dar, a tak sa ňou asi nechávam prirodzene unášať. Zároveň cítim, že je súčasťou mojej prirodzenosti a že som k nej intenzívne pripútaná. Je teda akýmsi všeobecným vyústením doteraz nadobudnutých skúseností.

V úvode článku sme spomínali „ticho“ ako priestor tvojej hudby. Čo pre teba znamená ticho – v živote aj v hudbe?

V posledných pár rokoch je pre mňa aj môjho manžela ticho vzácnou komoditou, ktorá je prirodzene potláčaná prítomnosťou malých detí. Navyše žijeme v hlavnom meste, obklopení neustále veľkým množstvom ľudí a nikdy nekončiacim zvukovým smogom, kamkoľvek človek vstúpi. O to euforickejšie prežívam chvíle, keď sa z tohto všetkého dostanem preč. Dopriať si ticho nie je samozrejmosťou, možno je to teda číre podvedomie, ktoré ma v hudbe vedie k jemnejším a tichším polohám. Navyše, ako je známe, pauzy hrajú – a keď s nimi môžeme pracovať, dostávame sa na hranicu zdieľanej intimity, ktorá so sebou nesie obrovskú silu a človek sa o ňu chce znova a znova pokúšať.

Na Slovensku ťa mnohí ešte len objavujú. Ako by si svoju hudbu predstavila poslucháčovi, ktorý ťa ešte nepozná?

Predstavila by som sa asi ako rozprávačka príbehov – príbehov sprostredkovaných cez vlastnú skúsenosť, cez básne aj cez príbehy iných, ktoré vo mne silno rezonujú. Dovolím si povedať, že spolu s ostatnými hráčmi vytvárame obrazy; niekedy s jemnou textúrou, inokedy odvážnejšie až zemitejší. Vychádzame z určitej pesničkárskej tradície, no nedokážem sa vzdať ani vplyvu jazzovej hudby, ktorej som v istom období silno podľahla.

Študovala si jazz na Vyššej odbornej škole Jaroslava Ježka a navštevovala si aj jazzové dielne. Ako ťa tieto skúsenosti formovali a kde dnes vidíš stopy jazzu vo svojej tvorbe?

Asi by som voľne nadviazala na predchádzajúcu otázku – tento svet ma veľmi ovplyvnil a výrazne obohatil. Stopy jazzu vnímam najmä v určitej formálnej otvorenosti a v priestore dôjsť niekam, kde to nemusí byť vždy úplne priamočiare.

Na Jazz Fest Brno si vystúpila v rámci dvojprogramu s kapelou klaviristu Taylora Eigstiho a speváčkou Beccou Stevens. Ako vnímaš stret rôznych hudobných svetov?

Som z toho nadšená a v konečnom dôsledku toto prepojenie nevnímam ani tak ako stret rôznych hudobných svetov, ale skôr ako prirodzené doplnenie, kde silným spoločným menovateľom je priestor pre pieseň. Skupina Taylora Eigstiho síce hrá inštrumentálne skladby, no vďaka prepojeniu s jedinečnou Beccou Stevens sa celé zoskupenie posúva aj smerom k príbehom, a tak sme sa mohli takto pekne pretnúť. Dramaturgovia festivalu to vymysleli veľmi dobre, bola to pre nás radosť.

Je pre teba Becca Stevens inšpiráciou? Ak áno, čím konkrétne?

Veľmi. Prvýkrát som o nej počula od newyorského gitaristu Roryho Stuarta, ktorý pred viac než desiatimi rokmi prišiel z New Yorku, aby tu strávil štyri mesiace svojho ročného voľna z The New School na jazzovej katedre JAMU, a ja som sa s ním sledom celkom nečakaných udalostí zoznámila. Vtedy mi rozprával o nádejnej študentke Becce Stevens. Becca Stevens je úžasná, komplexná muzikantka – jej hra na gitaru je veľmi neopozeraná, unikátna a na najvyššej interpretačnej úrovni. Z jej krásne zastretého hlasu cítiť toľko sily a vnútorného plameňa, ktorý zasahuje všetky tie „citlivé kanály“. Je autentická a práve v tom vidím najväčšiu silu a hĺbku, ktorá ma fascinuje.

Ako vnímaš svoju pozíciu v priestore medzi folkom, alternatívou a jazzom – kam by si sa dnes zaradila?

Asi stále visím niekde medzi a snažím sa prísť na to, kam vlastne patrím, kam budem patriť a ako sa tým pádom prezentovať organizátorom a promotérom.

Si človek, ktorý sa zamýšľa a vyjadruje k rôznym témam, aj politickým. Ako to ovplyvňuje tvoju hudbu – cítiš, že sa piesne menia podľa toho, čo sa deje okolo nás?

Vždy ma zaujímal kontext všetkého, čím som si prechádzala – či už počas štúdia na vysokej škole, alebo pri rozhovoroch s rôznymi ľuďmi po svete. Sme súčasťou systému a musíme v ňom žiť. Budú v ňom žiť aj naše deti a politici ho priamo ovplyvňujú. My volíme politikov (dúfam podľa svojho najlepšieho svedomia), no musíme sledovať aj ich motivácie a postoje, jednoducho vnímať kontext a podľa neho aj fungovať. V posledných rokoch vidíme na vlastné oči, ako sa svet rýchlo mení vďaka online prostrediu a pomaly sa v zaužívanom kontexte strácame. Strácame koncept dobra a zla, lož často víťazí a spoločnosť takmer rezignovane akceptuje realitu. Je to veľký priestor pre skepsu. Čo sa ale týka piesní, nedokážem svoje frustrácie z geopolitických situácií ventilovať priamo – je to pre mňa veľmi citlivé. Skôr sa v piesňach odráža nejaká emócia, ktorú zachytávam obrazom skôr než konkrétnou výpoveďou. Je to stále neprebádané pole. Jednu takú pieseň som napísala okolo roku 2018 počas migrantskej krízy, nikdy som ju však nepustila von a zostala len nahraná v telefóne. Napokon som mala pocit, že nie je riešením, že je potrebné hľadať viac krásy – že vo všeobecnosti potrebujeme viac krásy pre všetkých, aby nám bolo lepšie.

Ako umelkyňa vnímaš svoju rolu – máš pocit, že by si mala verejne vyjadrovať svoj názor, alebo uprednostňuješ, aby hudba hovorila sama za seba?

Toto je téma, ktorú tiež riešim. V repertoári mám dve básne výnimočného básnika Jana Zahradníčka, ktorý bol v 50. rokoch 20. storočia odsúdený v rámci vykonštruovaných procesov na tie najťažšie tresty, ktoré bol komunistický režim schopný uložiť. Jan Zahradníček bol veľmi aktívny v protinacistickom odboji a neskôr napísal zbierku Znamení moci, v ktorej prostredníctvom silných metafor upozorňuje na úpadok spoločnosti a rozpad hodnôt pod vplyvom komunizmu. Táto zbierka je dodnes považovaná za najväčšie protitotalitné dielo a pravdepodobne vďaka nej prežil to, čo prežil. Bol odsúdený na 12 rokov ťažkého väzenia, pričom v tom čase mal dve veľké rodinné tragédie a ďalšie ťažkosti. Jan Zahradníček tu bol pre spoločnosť a sám pred sebou obstál, ako mu to len viera dovolila. Celé to podstúpil „pre nás“. My (zatiaľ) žijeme v slobodnom svete plnom možností, a preto na to musíme aspoň touto cestou upozorňovať. Sloboda nie je samozrejmosťou a bezpečný svet tiež nie. Musíme na ňom pracovať a spoločne ho vytvárať, kultivovať priestor okolo nás.

Album „Laila tov“ získal cenu Anděl v kategórii Folk. Ktorý moment pri jeho tvorbe bol pre teba najdôležitejší?

Povedala by som, že celý proces tvorby a následne neuveriteľne kreatívna spolupráca s Eddiem Stevensom.

Ako spolupráca s producentom Eddiem Stevensom ovplyvnila tvoju odvahu a pohľad na vlastnú hudbu?

Celý čas v štúdiu s Eddiem mi padol veľmi dobre. Dostala som akési potvrdenie, že zvolená cesta môže byť správna. Že stojí za to ísť po nej, aj keď je v mnohých veciach zložitá. Veľmi rada by som našu kapelu dostala na väčšie festivaly – vieme hrať na veľkých pódiách, respektíve sme si vyskúšali, že to funguje. Ale prebojovať sa nie je jednoduché. Celá nahrávka je veľmi krehká a pôsobí ešte o mnoho jemnejšie, než ako ju hrávame na verejnosti. A tak sa pohľad v čase mení – niekedy sa cítim veľmi silná; darí sa nám poslucháčov počas živého hrania prilákať na našu stranu. Teraz už ide len o to, dostať sa k poslucháčom.

Materstvo často mení vnímanie času a energie. Ako sa zmenil tvoj čas na tvorbu a život celkovo, kde berieš silu a priestor na hudbu, a ako vnímaš spoločnosť a hudobnú komunitu – je prostredie podporujúce pre pracujúce matky-hudobníčky?

Až teraz, po troch rokoch od narodenia druhého dieťaťa, sa opäť dostávam k nástroju a tiež k už spomínanému pokoju, aby som sem-tam niečo zapísala. Pomaly sa vraciam do nového zkľudnenia a hľadám v sebe emócie, slová aj melódie. Je to zložité, čas s deťmi je intenzívny a nedajú vám ani štipku priestoru pre seba, ak nie sú, oni alebo ja, niekde mimo domov. S rozšírením o škôlku toho času dostávam o niečo viac, ak teda nie sme dva mesiace doma s chorobami, ako to bolo doteraz. Takže silu hľadám pomaly. Hudobná komunita mi chýba, ale aj to je asi otázka času. V budúcom roku chystám niekoľko projektov, takže sa rozkračujem a komunitu vyhľadávam. Navyše v tak rozkolísanej a neuchopiteľnej dobe je komunita čoraz dôležitejšia. Veľmi si vážim ľudí, ktorých mám okolo seba, a som vďačná, že môžeme zdieľať a spoluvytvárať niečo navyše, čo je nad naším každodenným obsahom.

Ak by si mala spomenúť jeden hudobný moment, ktorý ťa sprevádza od detstva dodnes – aký by to bol?

Verejné nahrávanie BROLNu (Brniansky rozhlasový orchester ľudových nástrojov). Absolútne očarenie hudbou, spevom, orchestrom a operou Rusalka od Antonína Dvořáka. Úplné okúzlenie a rozrušenie zmyslov. V oboch prípadoch mi bolo asi sedem rokov.

Je žáner alebo hudobný priestor, do ktorého by si sa raz rada ponorila, aj keď ešte nebol ten správny čas?

Asi akýkoľvek zo žánrov, v ktorom sa bežne nepohybujem alebo ktorého sa trochu bojím.

Sú v tvojej hudbe momenty alebo príbehy, ktoré podľa teba najviac rezonujú so slovenským publikom?

Neviem, či by som to dokázala takto presne definovať. Slovensko som dlho vnímala veľmi intenzívne cez ľudovú hudbu, učila som sa slovenské balady, piesne z regiónu Gemer alebo Podpoľanie, vnímam ich silu, bolesť a ťažkosti života veľmi emocionálne, takže by som asi odpovedala, že najskôr cez emóciu, výpoveď, naladenie. Neviem, nič programovo.

Máš v jazze niekoho, kto ťa formoval alebo ti otvoril nové dvere?

Určite, bolo to množstvo ľudí. Či už na kurzoch v Taliansku alebo neskôr v Prahe na VOŠ KJJ. Alebo koncerty obľúbencov – jazzová hudba je veľkolepý svet a mať možnosť do neho občas nahliadnuť je udalosťou.

Ak by si mala odkázať svojmu budúcemu „hudobnému ja“ niečo dôležité, čo by to bolo?

Nebáť sa.

Autor: Hana Šebestová

Foto: Michal Sýkora