"Vravelo sa v Cotton Clube" je séria príbehov z obdobia jazzového veku. Sám F. Scott Fitzgerald by ich nenapísal lepšie. Tieto pravdivé story jazzových hudobníkov totiž písal sám život. V tých časoch bol ešte nepredvídateľný, neuchopiteľný, krásny...
Večer 14. mája 1930 sa z klubu Savoy Ballroom v newyorskom Harleme do ponurých ulíc, ešte stále zatienených nedávnym krachom burzy na Wallstreet, ozývali zvuky hlasitého smiechu a potlesku. Nad pódiom sa sťahovala opona, po strhujúcom súboji medzi kapelami o stále miesto v tomto známom klube. Do finále súťaže sa prebojovali 
popri telesách vedených pod taktovkou Duka Ellingtona, Fletchera Hendersona a Chicka Webba, dve kapely. Missourians z New Yorku pod vedením speváka Lockwooda Lewisa a kapela Alabamians z Chicaga. Súboj to bol veľký, no starý dobrý dixieland z repertoáru Alabamians si pozornosť publika nevydobyl natoľko, ako hot jazz od kapely priamo z Mekky jazzu z New Yorku. Víťazom sa tak stali Missourians. I keď Alabamians vyšli s prázdnou, oku pravidelných návštevníkov neušiel ich "poskakujúci" líder s hlasom čistým ako zvon, v trblietavo bielom smokingu menom Cab Calloway (1907-1994). Mladému, večne vysmiatemu tanečníkovi a brilantnému spevákovi nemohol ostrieľaný Lockwood Lewis z víťaznej kapely konkurovať. To viedlo k tomu, že si Callowaya hudobníci z Missourians vybrali za svojho lídra. Za oponou si už radosťou medlil ruky Moses Galewski alias "Moe Gale", spolumajiteľ klubu a švihácky gangster z Harlemu, ktorý v Callowayovi videl hotové eso v rukáve, voči konkurenčnému Cotton Clubu. Ovocie z podpisu kontraktu s Galewskim prišlo čoskoro, o pár týždňov na pódium v Savoy Ballroom vystúpil Cab Calloway spolu s Missourians pod názvom Cab Calloway & His Orchestra.
Calloway mal fenomenálny hlas, svojím rozsahom skĺbil bas, barytón, tenor a dokonca i soprán. Šliapať na päty mu mohol iba tak vtedajší bluesový kráľ z Kansasu Jimmy Rushing. A z dvadsaťdvaročného vokalistu mali na mále i vtedajší najpopulárnejší crooneri pódií newyorského jazzového kotla ako Rudy Valee a Al Jolson. Missourians a Calloway tvorili jednotný stroj, ktorý vypredával predstavenie za predstavením, klub za klubom. Na konci roku obsadili éter po úspešnej verzii skladby "St. Louis Blues" ďalším hitom "St. James Infirmary", hoci spievali prevažne prevzatý repertoár, aranžmány z pera Callowayovho saxofonistu Waltera "Foots" Thomasa a Callowayov jedinečný prednes z nich okamžite spravili originály. Na konci roku 1930 sa pred broadwayským klubom Crazy Cat zhlukovali davy ľudí. Cab Calloway tam v rytme jedného z hitov v bielom fraku, za chrbtom s rozbehnutou kapelou skákal od stola ku stolu, vykračoval vpred a vzad a ako kazateľ zvolával na kapelu a uchvacoval nadšené publikum. Po predstavení prišiel za Cab Callowayom a kapelou vrchný s oznamom, že v klube sú akýsi páni, ktorí by s ním radi prebrali pár vecí a bolo by dobré sa s nimi stretnúť. Bola to skupina mužov, na čele s Irvingom Millsom, pravou rukou Owney Maddena. Ako inak, prišli s ponukou, ktorá sa neodmieta.
Cab Calloway & His Orchestra - Minnie the Moocher (1942)
Owney Maddena majiteľa Cotton Clubu trápilo prázdne okienko v kalendári vystúpení Duka Ellingtona, hlavnej hviezdy lokálu, ktorý vďaka svojej neskonalej popularite plánoval turné do Hollywoodu. Museli tak nájsť vhodnú náhradu a Calloway sa zdal ako výhodná voľba. Callowayovi sa rysovala životná šanca a neváhal ani chvíľu. "Moe Gale" mal po chlebe, zmluvu so Savoy Ballroom roztrhali chlapi z Cotton Clubu ešte v ten večer. Do karát Maddenovi hral aj fakt, že Callowayova zohratá kapela bola v podstate prvou, ktorá hrala v Cotton Clube
. Potom čo si Duke Ellington zostavil vlastnú, pôvodná zostava Cotton Club Syncopators sa vrátila k svojmu vlastnému menu Missourians z jej začiatkov v St. Louis v Missouri z roku 1923. Tam ju založil huslista Wilson Robinson, ktorý rok na to kapelu doviedol do New Yorku. Až do smrti druhého kapelníka Andy Preera bola súčasťou rastúcej slávy Cotton Clubu. To zvýšilo ich popularitu a celkový úspech aj pod taktovkou nového bandlídra Cab Callowaya. Pre bežiaci zábavný podnik na začiatku americkej veľkej hospodárskej krízy boli priam vykúpením. Irving Mills si 
okamžite, tak ako u Ellingtona, uvedomil Callowayov tvorivý potenciál a automaticky začal pracovať na jeho debutovej skladbe. So skladateľom Clarence Gaskillom, Callowayom a aranžmánmi od Waltera "Foots" Thomasa zložili skladbu, ktorá mala byť pre Callowaya a jeho kapelu poznávacou značkou.
Na začiatku roku 1931 sa v uliciach Harlemu ozývali čudesné zvuky. Čím bližšie ku Cotton Clubu, tým bolo zvuky počuť jasnejšie. Hi-de-hi-de-hi-de-ho, oodley-odlye-odlye-odlyee-oodlyee-doo, rinulo sa z klubu, ktorý praskal vo švíkoch. Pod taktovkou na pódiu skákajúceho a tancujúceho v šialených pohyboch skrúteného Callowaya v bielom ligotavom fraku pred rozbehnutou kapelou tancoval a spieval celý sál a roztápal sa šťastím pri jeho opakujúcom ho-de-ho-de-ho až do vrcholného konca. O mesiac na to 3. marca 1931 v newyorskom štúdiu Brunswick Cab Calloway so svojou kapelou nahrali skladbu Minnie The Moocher (The Ho De Ho Song). Skladba o závislosti na ópiu, s bravúrnou spŕškou nezmyselných slov z Callowaya urobila prvého černošského speváka, ktorý predal milión platní. Pre jeho fenomenálny scat mu do konca života pryschla prezývka „Hi - De - Ho – Man.“ Owney Madden bol bez seba. Calloway dobyl Cotton Club. Calloway dobyl svet.
Tomáš Galata
foto: oldmagazinearticles.com; 24.media.tumblr.com; cache2.allpostersimages.com
