“Women in Jazz“ predstavuje: gitaristka Emily Remler

“Women in Jazz“ predstavuje: gitaristka Emily Remler
Lenka Molčányiová

Vynikajúca, no zabudnutá jazzová gitaristka Emily Remler bola aktívnou na hudobnej scéne najmä v 80. rokoch minulého storočia. Jej snubnú kariéru bohužiaľ ukončilo jej náhle úmrtie vo veku 32 rokov. Zanechala po sebe avšak bohatú zbierku nahrávok pre Concord Records, z ktorých možno poznať jej pozoruhodné hráčske, improvizačné a skladateľské schopnosti. 

 

Emily Remler sa narodila v New Jersey v roku 1857, no na gitaru začala hrať až keď mala šestnásť rokov. V jej rodine bola jedinou profesionálnou hudobníčkou., no vďaka jej bratovi, amatérskemu gitaristovi, zobrala do rúk prvý krát jeho gibsonku a sama sa na nej naučila hrať. Ešte v tom istom roku bola prijatá na Berklee College of Music v Bostone, kde štvorročné štúdium úspešne ukončila za dva roky.

Po štúdiu sa vrátila domov a na celé leto sa zavrela v izbe a cvičila. Neskôr sa vydala do New Orleans, kde na sebe ďalej pracovala, zlepšovala sa a hrávala s „rhythm and blues“ kapelou. Keď nabrala dostatok sebavedomia zavolala Herb Ellisovi a poprosila o súkromnú hodinu. Z hodiny vznikla avšak jam session, na ktorej jej Ellis sľúbil, že z nej urobí hviezdu. Odohrala koncert spolu s ním a kapelou na Concord Jazz Festivale a vďaka Ellisovmu odporúčaniu podpísala zmluvu s vydavateľstvom Concord Records.

Jej debutovým albumom z roku 1981 pod hlavičkou spomínaného vydavateľstva bol album s názvom „Firefly“, na ktorom spolu s ňou hrá aj klavirista Hank Jones, kontrabasista Bob Maize a bubeník Jake Hanna. Po vydaní tejto nahrávky odkazujúcej na bebopovú tradíciu nasledovali vystúpenia na rôznych festivaloch ako napríklad Newport Jazz Festival. Jazzovým kritikom Leonardom Featherom bola v magazíne Los Angeles Times dokonca označená za ,,Ženu roka“.

 

 

 

V magazíne People v roku 1982 zaznel jej známy výrok: „Možno vyzerám ako milé dievča z New Jersey, no vo vnútri som päťdesiatročným mohutným afroamerickým mužom s veľkým palcom, akým bol Wes Montgomery.“ Je pravdou, že Montogomery bol jej veľkým vzorom a inšpiráciou, o čom vypovedá aj album „East to Wes“ z roku 1985.

Svoj vlastný hlas objavovala postupne s ďalšími nahrávkami ako „Transitions“ či „Catwalk“, na ktorých sa prezentovala s vlastnými kompozíciami už vzďaľujúcimi sa od bebopového štýlu s väčšsím dôrazom na latinskoamerické a africké rytmy.  

Hru, kreativitu a Emilyn zmysel pre swing uznával aj gitarista Larry Coyrell, s ktorým v duu nahrala v roku 1985 album „Together“.

 

Vo viacerých rozhovoroch Remler priznáva, že intenzívne vnímala predsudky voči ženským jazzovým hráčkam a zrejme drogy boli jedným zo spôsobov ako ich dokázala počas koncertov nevnímať. Iní podotýkajú, že išlo o akúsi žiarlivosť od mužských hráčov, ktorých ako žena - gitaristka v hre predčila.

To, že bolo netypické vidieť a počuť hrať jazzovú gitaristku, potvrdzuje aj jedna zo skúseností Remler. Cestou na pódium Montrerey Jazz Festival v Kalifornií s gitarou v rukách ju zastavil jeden z pracovníkov na festivale. Spýtal sa, komu nesie tú gitaru a bol pripravený jej zablokovať cestu na pódium.

 

 

 

Bolo známe, že Remler prepadla závislosti na heroíne, najmä v období rozchodu so svojím mužom a neustálemu cestovaniu nielen po USA no aj po celom svete. Na istý čas opustila New York. Išla študovať k Bobovi Brookmeyerovi na Pittsburgskú univerzitu, hrávala po baroch, na festivaloch a ďalej nahrávala s rôznymi hudobníkmi. Začala chodiť aj na terapie a zdalo sa, že sa jej situácia zlepšila.

 

Vrátila sa teda do New Yorku a po spomínanom albume odkazujúcom na Wesa Montgomeryho, nahrala v roku 1990 svoj posledný osobitý album v štýle jazz fusion „This is me“ pod vydavateľstvom Justice Records. Nemala avšak už možnosť ďalej posúvať a objavovať jej vlastný hlas, prejav a vášeň pre hudbu, pretože v tom istom roku v máji počas koncertného turné v Austrálií ju našli mŕtvu v hotelovej izbe v Sidney. Nebolo síce oficiálne potvrdené, žeby za jej úmrtím - zlyhaním srdca, stáli priamo drogy, no mnohí sa domnievajú, že k nemu značne prispeli.

Takýto príbeh bohužiaľ nie je v hudobnom svete ojedinelý, kedy sa závislosť na látkách podpísala na kvalite či dĺžke života výnimočných hudobníkov. 

Emilyn odkaz avšak zostáva v jej hudbe a majstrovskej gitarovej hre a improvizácií.

 

Lenka Molčányiová

Zdroje: www.jazztimes.com, Leslie Goursat: ,,Madame Jazz: Contemporary Women Instrumentalists“
Titulná fotografia: Veryl Oakland Photography

 

 

 

Ďalšie články

,,Women in jazz‘‘ predstavuje: Najstaršia žijúca bubeníčka Viola Smith
V neuveriteľnom veku 106 rokov je bubeníčka Viola Smith stále čipernou a aktívnou ženou,...
Sobota na BJD 2019: Pestrý večer venovaný "women in jazz" bol plný pôvabu, hlbokých emócií a vášne
Druhý deň bratislavských jazzákov bol venovaný ženám. Je to podľa mňa krásne, že sa dostalo toľkej...
,,Women in jazz’’ predstavuje: Speváčka Jazzmeia Horn a jej nový album ,,Love and Liberation’’
Afro-americká speváčka a skladateľka s príznačným vlastným menom Jazzmeia Horn už nie je...
,,Women in jazz’’ predstavuje: Štěpánka Balcarová a Concept Art Orchestra
Štěpánka Balcarová je česká trubkárka, skladateľka, dirigentka a pedagogička. Absolvovala štúdium...
Očarenie francúzskou trúbkou - daoud: Good Boy
Keď sa spomenie Francúzsko, jazz a trúbka v jednej vete, asociujem automaticky dve mená...
Jarný swing roztancuje Bratislavu
SPRING SWING / JARNÝ SWING prebudí hlavné mesto do sviežej jarnej nálady pozitivizmom nákazlivou...
Brno ako krajina vychádzajúceho slnka
Japonsko sice označujeme za pravlasť vychádzajúceho slnka, no brniansky projekt SAKOBI sa v mnohom...
Nový ESPRIT slovenského jazzu
Aktuálny pohľad na domácu jazzovú scénu nás môže napĺňať optimizmom, keďže uplynulý rok patril v...