“Women in Jazz“ predstavuje: gitaristka Emily Remler

“Women in Jazz“ predstavuje: gitaristka Emily Remler
Lenka Molčányiová

Vynikajúca, no zabudnutá jazzová gitaristka Emily Remler bola aktívnou na hudobnej scéne najmä v 80. rokoch minulého storočia. Jej snubnú kariéru bohužiaľ ukončilo jej náhle úmrtie vo veku 32 rokov. Zanechala po sebe avšak bohatú zbierku nahrávok pre Concord Records, z ktorých možno poznať jej pozoruhodné hráčske, improvizačné a skladateľské schopnosti. 

 

Emily Remler sa narodila v New Jersey v roku 1857, no na gitaru začala hrať až keď mala šestnásť rokov. V jej rodine bola jedinou profesionálnou hudobníčkou., no vďaka jej bratovi, amatérskemu gitaristovi, zobrala do rúk prvý krát jeho gibsonku a sama sa na nej naučila hrať. Ešte v tom istom roku bola prijatá na Berklee College of Music v Bostone, kde štvorročné štúdium úspešne ukončila za dva roky.

Po štúdiu sa vrátila domov a na celé leto sa zavrela v izbe a cvičila. Neskôr sa vydala do New Orleans, kde na sebe ďalej pracovala, zlepšovala sa a hrávala s „rhythm and blues“ kapelou. Keď nabrala dostatok sebavedomia zavolala Herb Ellisovi a poprosila o súkromnú hodinu. Z hodiny vznikla avšak jam session, na ktorej jej Ellis sľúbil, že z nej urobí hviezdu. Odohrala koncert spolu s ním a kapelou na Concord Jazz Festivale a vďaka Ellisovmu odporúčaniu podpísala zmluvu s vydavateľstvom Concord Records.

Jej debutovým albumom z roku 1981 pod hlavičkou spomínaného vydavateľstva bol album s názvom „Firefly“, na ktorom spolu s ňou hrá aj klavirista Hank Jones, kontrabasista Bob Maize a bubeník Jake Hanna. Po vydaní tejto nahrávky odkazujúcej na bebopovú tradíciu nasledovali vystúpenia na rôznych festivaloch ako napríklad Newport Jazz Festival. Jazzovým kritikom Leonardom Featherom bola v magazíne Los Angeles Times dokonca označená za ,,Ženu roka“.

 

 

 

V magazíne People v roku 1982 zaznel jej známy výrok: „Možno vyzerám ako milé dievča z New Jersey, no vo vnútri som päťdesiatročným mohutným afroamerickým mužom s veľkým palcom, akým bol Wes Montgomery.“ Je pravdou, že Montogomery bol jej veľkým vzorom a inšpiráciou, o čom vypovedá aj album „East to Wes“ z roku 1985.

Svoj vlastný hlas objavovala postupne s ďalšími nahrávkami ako „Transitions“ či „Catwalk“, na ktorých sa prezentovala s vlastnými kompozíciami už vzďaľujúcimi sa od bebopového štýlu s väčšsím dôrazom na latinskoamerické a africké rytmy.  

Hru, kreativitu a Emilyn zmysel pre swing uznával aj gitarista Larry Coyrell, s ktorým v duu nahrala v roku 1985 album „Together“.

 

Vo viacerých rozhovoroch Remler priznáva, že intenzívne vnímala predsudky voči ženským jazzovým hráčkam a zrejme drogy boli jedným zo spôsobov ako ich dokázala počas koncertov nevnímať. Iní podotýkajú, že išlo o akúsi žiarlivosť od mužských hráčov, ktorých ako žena - gitaristka v hre predčila.

To, že bolo netypické vidieť a počuť hrať jazzovú gitaristku, potvrdzuje aj jedna zo skúseností Remler. Cestou na pódium Montrerey Jazz Festival v Kalifornií s gitarou v rukách ju zastavil jeden z pracovníkov na festivale. Spýtal sa, komu nesie tú gitaru a bol pripravený jej zablokovať cestu na pódium.

 

 

 

Bolo známe, že Remler prepadla závislosti na heroíne, najmä v období rozchodu so svojím mužom a neustálemu cestovaniu nielen po USA no aj po celom svete. Na istý čas opustila New York. Išla študovať k Bobovi Brookmeyerovi na Pittsburgskú univerzitu, hrávala po baroch, na festivaloch a ďalej nahrávala s rôznymi hudobníkmi. Začala chodiť aj na terapie a zdalo sa, že sa jej situácia zlepšila.

 

Vrátila sa teda do New Yorku a po spomínanom albume odkazujúcom na Wesa Montgomeryho, nahrala v roku 1990 svoj posledný osobitý album v štýle jazz fusion „This is me“ pod vydavateľstvom Justice Records. Nemala avšak už možnosť ďalej posúvať a objavovať jej vlastný hlas, prejav a vášeň pre hudbu, pretože v tom istom roku v máji počas koncertného turné v Austrálií ju našli mŕtvu v hotelovej izbe v Sidney. Nebolo síce oficiálne potvrdené, žeby za jej úmrtím - zlyhaním srdca, stáli priamo drogy, no mnohí sa domnievajú, že k nemu značne prispeli.

Takýto príbeh bohužiaľ nie je v hudobnom svete ojedinelý, kedy sa závislosť na látkách podpísala na kvalite či dĺžke života výnimočných hudobníkov. 

Emilyn odkaz avšak zostáva v jej hudbe a majstrovskej gitarovej hre a improvizácií.

 

Lenka Molčányiová

Zdroje: www.jazztimes.com, Leslie Goursat: ,,Madame Jazz: Contemporary Women Instrumentalists“
Titulná fotografia: Veryl Oakland Photography

 

 

 

Ďalšie články

Sobota na BJD 2019: Pestrý večer venovaný "women in jazz" bol plný pôvabu, hlbokých emócií a vášne
Druhý deň bratislavských jazzákov bol venovaný ženám. Je to podľa mňa krásne, že sa dostalo toľkej...
,,Women in jazz‘‘ predstavuje: Najstaršia žijúca bubeníčka Viola Smith
V neuveriteľnom veku 106 rokov je bubeníčka Viola Smith stále čipernou a aktívnou ženou,...
,,Women in jazz’’ predstavuje: Speváčka Jazzmeia Horn a jej nový album ,,Love and Liberation’’
Afro-americká speváčka a skladateľka s príznačným vlastným menom Jazzmeia Horn už nie je...
Počúvali sme novinku klaviristky Jany Bezek: Album Spiralization prináša hudbu plnú slovami tažko vysloviteľných pocitov a zážitkov
Album Spiralization slovenskej klaviristky Jany Bezek, vydaný v máji tohto roku pod hlavičkou...
Fotoreportáž: Nikola Bankov Band na festivale CITY SOUNDS
Po nútenej prestávke spôsobenej lockdownom si slovenské publikum opäť mohlo užiť kvalitný koncert....
Súťaž Jazz START UP štartuje svoj ôsmy ročník. Prihlasovanie je otvorené, víťazov čakajú atraktívne ceny
Už po ôsmykrát spúšťa portál Jazz.sk v spolupráci s Rádiom Devín súťaž pre mladé jazzové talenty,...
Vychádza doteraz nevydaný album Art Blakey Jazz Messengers z roku 1959. "Just Coolin'" dopĺňa obraz legendárnej kapely
Art Blakey & The Jazz Messengers patria medzi kľúčové kapely, ktoré ovplyvnili vývoj Blue Note...
Odovzdávanie cien NEA Jazz Masters 2020 sa odohrá online. Medzi ocenenými je spevák Bobby McFerrin aj Coltranov kontrabasista Reggie Workman
Americká Národná nadácia pre umenie v spolupráci s organizáciou SFJAZZ usporiada tento rok...