Jazzman týždňa: George Coleman
Jedna z posledných žijúcich jazzových legiend, saxofonista, ktorého hru Miles Davis označil za "takmer dokonalú", keď s ním hrával v 60. rokoch so svojim svetoznámym druhým kvintetom. Jeho virtuózne tenorové sóla, hlboko zakorenené v bebope, ho popri Davisovi dostali aj do kapiel Maxa Roacha, Rona Cartera a dokonca hrával s Ray Charlesom a otcom bluesovej gitary B.B. Kingom - také je resumé Georgea Colemana.
George Edward Coleman sa narodil 8. marca 1935 v Memphise, v štáte Tennessee. Na alt saxofón ho naučil hrať jeho starší brat Lucian Adams a jeho hlavnou inšpiráciou v tejto dobe bol živelný a energický bebop Charlieho Parkera. Začiatkom 50. rokov ako dospievajúci mladý muž začal hrať v kapele Raya Charlesa, v roku 1953 prešiel ku bluesovému gitaristovi B.B. Kingovi, pričom v tomto čase začal hrať na tenor saxofón.
Prvá veľká jazzová zmena v Georgovom živote prišla v roku 1956, keď sa spolu so svojim spolužiakom zo strednej školy, trubkárom Bookerom Little, presťahoval do Chicaga. Tu začal spolupracovať so saxofonistami Gene Ammonsom a Johnnym Griffinom, neskôr sa dostal do kapely Max Roach Quintet, kde pôsobil v rokoch 1958-59. S Roachom sa Coleman presťahoval do New York City, kde získal množstvo ďalších príležitostí dostať sa do povedomia jazzovej verejnosti, medzi inými v zoskupeniach Slide Hamptona, Rona Cartera, Jimmyho Cobba a Wild Bill Davisa.
Najväčší prelom pre Colemana nastal v roku 1963, keď sa pridal do kvinteta Milesa Davisa, ako jeden z viacerých saxofonistov, ktorými sa legendárny trubkár pokúšal nahradiť svojho bývalého spoluhráča Johna Coltrana. Hoci v tomto zoskupení George Coleman pôsobil iba 2 roky, podieľal sa na niektorých z najvýznamnejších albumov tejto kapely, medzi nimi napríklad Seven Steps to Heaven (1963). Zároveň s Davisom absolvoval niekoľko koncertných šnúr po Európe, odkiaľ rovnako pochádzajú známe nahrávky. Albumy My Funny Valentine a Four & More predstavovali záznamy zo živých vystúpení z Lincoln Center for the Performing Arts v New York City z februára 1964, pričom tieto koncerty boli Colemanovými poslednými s Davisom - trubkár ho krátko nato vymenil za saxofonistu Waynea Shortera, ktorý ostal stabilným členom kapely až do roku 1970.
Po pôsobení u Milesa Davisa ďalej hrával George Coleman hlavne ako sideman a to s Lionelom Hamptonom (1965-66), Clarkom Terrym, Horaceom Silverom, Elvinom Jonesom (1968), Shirley Scott (1972), Cedarom Waltonom (1975), Charlesom Mingusom (1977-78) a neskôr s Ahmadom Jamalom (1994-2000) a mnohými inými. Ako leader nahral za celú svoju kariéru len o niečo viac ako 10 albumov, medzi najznámejšie patrí Amsterdam After Dark (1978), I Could Write a Book: The Music of Richard Rodgers (1998), Four Generations of Miles: A Live Tribute To Miles (2002) a nedávny album po takmer 15 ročnej odmlke, A Master Speaks (2016). Coleman bol v roku 2015 ocenený ako NEA Jazz Master, bol zapísaný do Memphiskej hudobnej siene slávy a na Chodníku slávy na Beale Street sa objavila pamätná mosadzná nota s jeho menom.
Zdroj: wikipedia.org
Autor: Martin Uherek
