Pri príležitosti nedávnych narodenín Duka Ellingtona si pripomenieme jednu z najdôležitejších osobností jazzového kontrabasu vôbec. Je ním Jimmy Blanton, ktorý v Ellingtonovom big bande pôsobil. Ako to už niekedy býva, ani Blantonovo meno nie je v našich končinách príliš známe, hoci svojím príchodom na scénu výrazne zmenil vnímanie kontrabasu ako sólového nástroja.
James“Jimmy“ Blanton sa narodil 5. októbra 1918 v Chatanooge v štáte Tennessee. Jeho rodičia boli hudobníci, a tak malého Jimmyho viedli už od detstva k hudbe. Spočiatku hral na husle, klavír a saxofón. Neskôr sa dostal ku kontrabasu, ktorý študoval na univerzite v Tenesee. Prvé angažmány absolvoval Jimmy na výletných lodiach s americkým pianistom Fateom Marableom a v St.Louis s Jetter-Pillar Orchestra.
Zlom v jeho kariére nastal v roku 1939 keď dostal angažmán snov v big bande Duka Ellingtona. Stalo sa tak hneď v ten večer, ako Duke počul prvýkrát Blantona hrať. Na začiatku nastala v kapele dokonca kuriózna situácia, kedy boli niekoľko týždňov na kontrabasovom poste dvaja basisti naraz. Sformoval sa tak big band, ktorý v tej dobe zažíval jedno zo svojich najslávnejších a najplodnejších období a je známy aj pod menom Blanton-Webster band. Ellington si výnimočnú hru nového basistu veľmi cenil, preto mu dával vo svojich aranžmánoch väčší priestor na sólovanie. Takisto ho ako prvého big bandového kontrabasistu postavil na pódium dopredu pred často jediný mikrofón pre sólistov, aby bolo lepšie počuť v kontexte veľkej kapely inak veľmi tichý kontrabas. Okrem big bandových skladieb nahral Ellington so svojím kontrabasistom aj štyri skladby len v duu, ktoré sa neskôr stali zlomové pre vývoj kontrabasovej sólovej hry v jazze, hoci boli spočiatku kritikmi odmietané.
Blanton bol v tej dobe jedným z prvých kontrabasistov, ktorí začali aplikovať v sólach spôsob hry dychových nástrojov. Od toho sa odvíjalo aj jeho myslenie v improvizácii, zrejme inšpirované aj Jimmyho predchádzajúcou skúsenosťou s melodickými nástrojmi v detstve. Je nutné povedať, že dovtedy bola väčšina kontrabasových sól rovnaká ako doprovod a basisti z neho harmonicky ani melodicky veľmi nevybočovali (ak nepočítame rytmický aspekt „slapu”). Blantonova hra vychádzala do veľkej miery z vertikálneho spôsobu improvizácie tenorsaxofonistu Colemana Hawkinsa. Môžeme v nej tak nájsť hojne sa vyskytujúce rozklady akordov opisujúce harmóniu, ako aj využitie chromatiky. Tu však nastáva sporný moment, pretože už pred Blantonom na scéne pôsobil o štyri roky starší kontrabasista Slam Stewart. Slam bol v tej dobe unikát, pretože hral sóla sláčikom a zároveň ich spieval o oktávu vyššie. Z viacerých nahrávok môžeme usúdiť, že Stewartova sólová hra „arco” bola kvalitnejšia ako Blantonova, čo však nie vždy stačí. Blanton mal zrejme šťastie, že si ho Ellington všimol a vyniesol ho na svetlo sveta. Nesporné však ostáva, že aj vďaka tomu sa stal Blanton veľkou inšipráciou pre väčšinu významných kontrabasistov, ktorí ho nasledovali. Spomeňme napríklad Raya Browna, Oscara Pettiforda, Paula Chambersa alebo Charlesa Mingusa. Jimmy Blanton zomrel 30. júla 1942 v sanatóriu v LA na tuberkulózu. Napriek tomu, že mal len 23 rokov, sa stal nositeľom myšlienky, že na kontrabas sa dá hrať aj inak.
Autor: Peter Korman
Zdroj: Mattias Heyman, David Chevan, wikipedia.org
