Najvýraznejšia osobnosť jazzového kontrabasu dostala prezývku “Rozhnevaný muž jazzu”. Vážnosť, ktorú prikladal svojej hudobnej integrite, viedla k mnohým výbuchom na pódiu adresovaných hudobníkom i obecenstvu. Charlesa Mingusa obdivovali, no zároveň sa ho báli. Bol to statný, robustný človek a keď sa hneval, bolo to cítiť. Bol schopný pozastaviť vystúpenie kvôli vrave obecenstva a štrnganiu ľadu. V newyorskom klube Five Spot raz údajne v záchvate hnevu rozmlátil kontrabas v hodnote 20 000 dolárov.
Virtuózny kontrabasista, vynikajúci klavirista, skladateľ a kapelník sa narodil na vojenskej základni v Nogales, Arizona v roku 1922 (jeho otec bol seržantom v americkej armáde). Vyrástol v meste Watts, California. Jeho rané hudobné inšpirácie pochádzali z kostola (ako dieťa spieval v zbore). K jazzu ho priviedlo rádio, v ktorom ako osemročný prvýkrát počul hudbu Duke Ellingtona.
Mingus sa začal učil hrať na pozaunu a violončelo. Druhé menované si zamiloval, no kariérne išlo o slepú uličku. V jazze sa nástroj vtedy nepoužíval a v klasickej hudbe nemal Afroameričan s chudobným vzdelaním a neschopnosťou čítať noty žiadnu šancu. To u Mingusa zarezonovalo na celý život a aj jeho hudba často pojednáva o témach ako rasizmus, diskriminácia a nespravodlivosť.
Bol to na strednej škole, keď Mingus vzal do ruky kontrabas. Podarilo sa mu dostať k špičkovým učiteľom a svoje vzdelanie zlepšiť. Prvý basista newyorskej filharmónie, Herman Rheinshagen, ho učil hru, slávny skladateľ Lloyd Reese kompozíciu. Jazz trénoval u Red Callendera.
Správy o Mingusovej genialite na kontrabase sa rozšírili rýchlo a v roku 1943 dostal angažmá v kapele Louisa Armstronga. Neskôr sa presťahoval do New York City, kde sa ocitol po boku hráčov, ktorí sú dnes jazzové legendy: Max Roach, Dizzy Gillespie, Bud Powell i Charlie Parker. Bolo to predtým, ako Mingus naplno rozbehol svoju sólovú dráhu.
Kontrabasista velebil umenie jazzových velikánov, najmä Charlieho Parkera. Veľmi ťažko však znášal ich odvrátenú stránku, drogy a intoxikáciu. V istom klube v roku 1955 hral so zostavou Parker, Powell, Roach. Koncert sa skončil núteným odchodom Powella s pódia, ktorý už nedokázal ani súvisle rozprávať. Mingus údajne vzal do ruky mikrofón a povedal: “Dámy a páni, od tohto sa dištancujem. Toto nie je jazz. Toto sú chorí ľudia.” Ukázalo sa, že tento koncert bol posledným vystúpením Charlieho Parkera, ktorý o týždeň na to zomrel.
Mingus sa postupne stal jednou z vedúcich osobností americkej hudobnej scény. Obdržal mnohé prestížne ocenenia, nahral zásadné albumy a napísal skladby pre orchester, ktoré udivujú svojou invenciou, šírkou i hĺbkou (jeho orchestrálny “Epitaph” má vyše 4000 taktov a dvojhodinové trvanie). O jeho diele i úspechoch sa detailne píše na mnohých iných miestach, my teraz vyzdvihnime jeho projekt s názvom The Jazz Workshop. Išlo o skupinu, v ktorej sa mohli prezentovať mladí hráči a skladatelia. Mingus bol tvrdým lídrom a sústavne vyžadoval, aby sa hudobníci neutiekali k zaužívaným frázam a postupom, ale aby čo najdôslednejšie a najhlbšie komunikovali v danom momente a naučili sa vyjadriť to, čo cítia v tej chvíli. Muzikanti prístup oceňovali a skupinu prirovnávali k jazzovej univerzite. Kontrabasistovi sa podarilo vybudovať teleso s majstrovskou schopnosťou súhry a improvizácie a v mnohých ohľadoch pripraviť pôdu pre neskorší vzostup žánru free jazz. S touto skupinou koniec koncov nahral aj jeden zo svojich najznámejších albumov “Mingus Ah Um”.
V období svojej najväčšej umeleckej plodnosti, ktorá trvala zhruba desaťročie, dokázal Mingus vyprodukovať 30 albumov pre rôzne vydavateľstvá. Takému tempu nedokázal konkurovať žiaden iný umelec. Jeho produkcia bola navyše veľmi rôznorodá a opakovanie osvedčeného sa v jeho prípade nekonalo. Boli však aj obdobia úplného útlmu. Mingus nebol len prchký a náladový, ale trpel aj ťažkou depresiou.
V roku 1977, dva roky pred smrťou, mu lekári diagnostikovali zriedkavú formu sklerózy. Čoskoro ostal na vozíku a nedokázal hrať, ani písať hudbu na papier. Svoje posledné diela naspieval na magnetofón. Tesne pred smrťou pomáhal dozerať na album speváčky Joni Mitchell, ktorý dostal názov “Mingus”. Nachádza sa na ňom spievaná verzia jeho skladby “Goodbye Pork Pie Hat”. Na albume môžeme počuť hru ďalšej štvorstrunovej legendy, Jaca Pastoriusa.
Zomrel ako 56-ročný v mexickej Cuernavace, kde bol na rehabilitácií. Jeho popol roztrúsili do rieky Gangy.
Vo svojej autobiografií s názvom “Beneath the Underdog” tvrdí, že mal viac ako 31 milostných afér a že sa v jednu noc vyspal s 26 prostitútkami. Oženil sa (minimálne) štyrikrát. Jeho poslednej manželke Sue Graham (mimochodom, pár oddal slávny beatnik Allen Ginsberg) patrí poklona, postarala sa totiž o zachovanie, rozširovanie a aktívne hranie Mingusovho diela po jeho smrti.
“Väčšina ľudí je nútená robiť veci, ktoré nechcú, väčšinu času. Napokon sa dostanú do bodu, kedy majú pocit, že už nemajú možnosť ovplyvniť nič dôležité, vrátane to, kým sú.”
Foto: WTJU
