V seriáli 'K histórii slovenského jazzu' sa budeme stretávať s textom obšírnejšie spracovanej histórie slovenského jazzu. ktorý napísala Doc. Yvetta Kajanová, PhD. Približne v desiatich dieloch tu budú spomenuté najdôležitejšie mená a udalosti, ktoré sa v historickom kontexte úzko spájajú so slovenskou jazzovou scénou.
Vývoj jazzu na Slovensku 80.- 90. roky
Spoločensko-politická situácia
Začiatok 80. rokov priniesol pre tvorcov jazzu vcelku priaznivú situáciu. Spoločensko-politický priestor, v ktorom tvorili, bol síce „umelo“ izolovaný od západného vývoja jazzu prostredníctvom ideológie, izolácia systému však nebola dôkladná a mala svoje medzery. Umožňovala slobodnú voľbu v umeleckom smerovaní, výbere štýlu, umeleckých a výrazových prostriedkov, spôsobe prezentácie pred určitým typom publika, čo však predpokladalo, že hudobníci sú dostatočne informovaní o dianí vo svete, poznajú moderné a najnovšie tendencie jazzu v zahraničí.
Napriek relatívne lepším podmienkam pre vývoj jazzu v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, hudobníci pociťovali toto obdobie ako nevyhovujúce v oblasti koncertného života na Slovensku. Absentovala pravidelnosť koncertov, čo do istej miery spôsobovala rozdielna úroveň kultúrneho prostredia vo väčších a menších mestách. Dobré poslucháčske zázemie mali mestá, v ktorých sa usporadúvali festivaly a bolo tu sústredené hudobné školstvo stredného typu - konzervatóriá (Bratislava, Žilina, Banská Bystrica, Martin, Košice). Chýbala propagácia umelcov doma a v zahraničí, čoho príčinou bol nedostatok kontaktov so svetom a dôsledkom bolo málo koncertných príležitostí v zahraničí.
V slovenskom jazze sa vytváral typ undergroundovej subkultúry sústreďujúci hudobníkov a fanúšikov na podujatiach typu Bratislavské jazzové dni, Blues na Dunaji, Gitariáda, čiastočne i Poetická lýra a Koncert mladých (posledné dve boli sprievodnými podujatiami medzinárodného festivalu populárnej piesne Bratislavská lýra). Prostredníctvom spomenutých podujatí boli na Slovensko pozývaní umelci z oblasti svetového jazzu, ktorí predstavovali pre mnohých poslucháčov príležitosť kontaktovať sa s kultúrou a životom západných krajín. Ich koncerty na Slovensku boli do istej miery obmedzené ideologicky a finančne, limitované záujmom obecenstva, ktoré malo vyberaný vkus pokiaľ ide o štýl a preferovalo históriou overené hodnoty v jazze. Na druhej strane koncertný život ovplyvňovala neznalosť a nedostatočná informovanosť obecenstva o najnovšej scéne jazzu, ktoré sa často spoľahlo na odbornú informovanosť usporiadateľov a dramaturgie v domnení, že „každá skupina zo Západu je dobrá“.
Inštitúcie oficiálne podporovali podujatia nasmerované pre široké masy poslucháčov, ktoré vyhovovali prevládajúcemu priemernému vkusu väčšiny poslucháčov. Patrili medzi ne Bratislavská lýra, Bystrické zvony, Hudobný festival mladých v Bojniciach, Slovenský festival politickej piesne v Martine a pod.
Hudobný priemysel bol monopolizovaný jediným hudobným vydavateľstvom Opus, koncentrujúcim sa najmä na oblasť populárnej hudby, menej na jazz, folk, country and western, alternatívny rock a šansón. Celkovo možno skonštatovať, že oficiálnu podporu a propagáciu v masmédiách mala populárna hudba, dobovou terminológiou povedané stredný prúd. Blues, jazz, folk, šansón, country and western boli považované za tzv. menšinové žánre, určené len malej societe a teda zostávali bez podpory inštitúcií. Dôsledkom bolo, že mnohé renomované jazzové osobnosti nahrali svoje profilové albumy neskoro, po dolhoročnom pôsobení na scéne, napr. Karol Ondreička, Dušan Húščava, Ján Hajnal, nestori slovenského jazzu, realizovali svoje jazzové profilové albumy až r. 1994, podobne protagonista slovenského jazzu Jozef „Dodo Šošoka vydal profilové CD až r. 1990, hoci začínal v 60. rokoch, Peter Lipa nahral profilovú platňu až roku 1983, aj keď so skupinou Blues Five získal už roku 1968 ocenenie Objav festivalu na 2. československom beatovom festivale v Prahe. V oblasti rozhlasového a televízneho vysielania sa síce podporovala domáca tvorba, jazz bol však v porovnaní s hitovou produkciou pop music v menšinovom zastúpení a jazzové relácie sa objavovali v „menšinových“ rozhlasových staniciach (Rádio Devín) v časoch poslucháčsky menej frekventovaných. Pokiaľ ide o kvantitu jazzového vysielania rozhlasové relácie predstavovali nepomernú väčšinu v porovnaní s televíznymi reláciami.
