V rozmedzí pár dní som mal možnosť vidieť vo viedenskom jazzovom klube Porgy & Bess projekt Chrisa Pottera Circuits a Harryho Sokala s jeho Depart Refire. Hoci saxofón je ústredným nástrojom hlavných protagonistov oboch kapiel, nie je dôvod prečo ich spájam do jednej recenzie tak triviálny. Skôr ma k tomuto kroku priviedol ten pozitívny zážitok prameniaci v oboch prípadoch z mimoriadneho hudobného nasadenia, energie a inšpiratívnosti.
Chris Potter, Joshua Redman, David Sánchez a James Carter zrejme patria medzi top hráčov na saxofón na súčasnej svetovej jazzovej scéne v strednej generácii, z rokmi narodenia 1968 (Sanchéz), 1969 (Redman, Carter) a 1971 (Potter). Od spomenutých, skoro rovesníkov, sa Potter líši svojou jedinečnou distingvovanosťou hry. Táto kultivovanosť nemá za následok sterilnosť, či akúsi rigiditu výrazu, ale je skôr tým najrozpoznateľnejším znakom tohto výnimočného hudobníka a skladateľa. Rovnako totiž aký význam kladie Potter na inštrumentálnu stránku vlastnej hudby, rovnako náročný je aj čo do otázok kompozičnej komplexnosti. V porovnaní s Redmanom možno nie je taký expresívny, so Sánchezom taký temperamentný s Carterom taký avantgardistický, ale zo všetkých spomenutých je najnaratívnejší. Jeho hra vo svojej prednesovej čistote a absolútnej vyváženosti je ideálnym nástrojom prerozprávania aj tých najobsiahlejších tém. Potter je rozprávačom bez suchopárnej pragmatickosti, ale aj bez patetickej nástojčivosti. Jeho prednesu jednoducho venujete pozornosť bez toho aby na seba upútaval extravaganciou. Skladateľsky pri tom nikdy neinklinoval k overeným postupom, ale rád sa vydával a aj vydáva na experimentálne polia nových zvukových možností, či už v sláčikovom obsadení, akustickej formácii, alebo ako v tomto prípade v elektrickom kvartete.
Spoluhráčmi Chrisa Pottera v projekte Circuits, s ktorým v Porgy vystúpil na prvého apríla večer sú Craig Taborn na klavíri a keyboarde, Tim Lefebvre na basovej gitare a Justin Brown na bicie. Hneď od úvodu bolo jasné, že úlohou kapely je pátrať po stratenej energii stagnujúcej fuzion scény tým, že aj tie chytľavejšie motívy a tradičnejšie harmonické nápady sa jej výnimočne darilo v priamom prenose dekonštruovať a následne ich vyskladať do nových nesmierne úderných celkov. Popri Potterovom saxofóne tu najvýraznejšiu úlohu zohrával vynikajúci Taborn na klávesy, ktorý vytváral na mieru šité, niekedy až priam opulentne mohutné zvukové scény. Na týchto dokázali výborne groovovať Brown s Lefebvrom, a pri tom poskytnúť dostatok miesta aj výpravnému saxofónu. Veľmi silný zážitok a perfektná motivickosť, niekedy pripomínajúca Brecker Brothers, a keďže ich skladba African skies patrí vôbec medzi moje najobľúbenejšie skladby a Potter ju v niekoľkých pasáž parafrázoval, tak to ani nemohlo byť lepšie. A ešte jedna objavná vec stála na koncerte za zmienku. Basu, na ktorú hral Tim Lefebvre, som nepoznal. Ide o značku Serek. Basgitara s kratším krkom, ale za to v krásnom retro vyhotovení zo chicagskej manufaktúry, bola jednoznačným objavom aj po zvukovej stránke.
Chris Potter Circuis Quartet (USA), 01.04.2019 Porgy & Bess, Viedeň
Ďalší koncert v Porgy, ktorý sa konal o necelý týždeň v nedeľu 07. apríla, patril zase jednej z najvýraznejších osobností európskeho jazzového saxofónu Rakúšanovi Harrymu Sokalovi, ktorý nie je neznámy ani slovenskému publiku. Pri jeho aktuálnej koncertnej šnúre, ktorá mimochodom prejde aj slovenskom a to 23. 4. v martinskom Barmuseu, 24. 4. v bratislavskom divadle Aréna a 25. 4. v banskoštiavnickom Kultúrnom centre, ide o pripomenutie jeho 50 ročného jubilea hráča na saxofón. Keďže sa narodil v roku 1954 ide o začiatok kariéry v úctyhodných pätnástich rokoch. Zrelosť tomuto harcovníkovi nechýba a v hre je dostatočne sebavedomý, aby dokázal režisérsky ustrážiť aj mladších spoluhráčov, ale zároveň aj dostatočne nad vecou, aby dokázal ich invenčnosti nechať voľný priebeh. Harry Sokal je súčasne aj autorom rozvíjajúcim svoje projekty v zabehaných formátoch a tak je jeho Depart triom v obsadení kontrabas, bicie a saxofón. Nie práve najjednoduchšia nástrojová konštelácia je však vynikajúco nakomponovaná. Sokal so svojimi efektmi dokáže saxofón pútavo namodulovať a Heiri Känzig je zase fantasticky melodickým hráčom na kontrabas. Jeho vyslovene akordickej hre výborne sekundoval Martin Valihora, ktorý v tomto triu nahradil po viacerých albumoch a spoločných rokoch hrania veľkú osobnosť bicích nástrojov Jojo Mayera. Náhrada je to však viac než plnohodnotná. Martin je čo do dynamiky jednoducho skvelý a spolu s Heirim dokázali vypĺňať priestor aj v duu. V nadväznosti na koncert Chrisa Pottera možno dokonca Justin Brown nedokázal tak využiť potenciál hudby ktorú hral ako toho bol schopný Martin. Kým Brown bol pomerne monotónne rázny, dokázal Martin trefne gradovať jednotlivé pasáže v prevažne Känzigových skladbách koncertného repertoáru.
Harry Sokal & Depart refire (A/CH/SK), 07.04.2019 Porgy & Bess, Viedeň
Výborné saxofónové večery vo výbornom klube. Už som zvedavý na ďalšie zaujímavé mená v nabitom programe tohto podniku.
Text a fotografie: Miroslav Haľák
