V hre a tvorbe americkej klaviristky a skladateľky Marilyn Crispell sa snúbia prvky klasickej hudby, jazzu, avantgardy a voľnej improvizácie. Už niekoľko dekád vydáva albumy pod prestížnym vydavateľstvom ECM a na konte má spolupráce s hudobníkmi ako Joe Lovano, Paul Motian, Gary Peacock či Anthony Brexton.
Marilyn Crispell sa narodila v roku 1947 vo Filadelfii, kde sa od detstva venovala hre na klavíri a improvizácií. Jej hudobný vkus ovplyvnili avantgardné prúdy klasickej hudby. Už ako tínedžerka bola fascinovaná a inšpirovaná hudbou Arnolda Schönberga a Karlheinza Stockhausena. Začala prirodzene tvoriť a improvizovať na vlastné skladby v podobnom štýle. Klasický klavír a kompozíciu vyštudovala na New England Conservatory v Bostone, no nasledujúce roky po štúdiu boli pre mňu zásadné v objavovaní a hľadaní vlastného umeleckého smerovania.
Jazz objavila až neskôr okolo roku 1975 najmä vďaka hudbe Johna Coltranea a Cecil Taylora, s ktorým je Crispell najviac spájaná. Avšak úplne prvú jazzovú skladbu, ktorú počula a do ktorej sa zamilovala bola Brubeckova „Take Five“.
Vďaka rezidencií v Creative Music Studio v newyorskom Woodstocku nadviazala dlhoročnú spoluprácu so saxofonistom Anthony Brextonom, bola členkou jeho kvarteta desať rokov. Priznáva, že ju hranie s Brextonom posunulo na inú úroveň hrania. Naučil ju ako využívať v improvizácií priestor a ticho. Jeho skladby, často v alternatívnych formách zápisu, dávali veľký priestor na vlastnú interpretáciu.
Jej debutovým albumom bol „Spirit Music“ 1983 z dielne vydavateľstva Cadence Records. Crispell dovtedy nemala vôbec záujem o nahrávanie, no uvedomila si, že na to, aby mohla „vonku“ vystupovať, potrebovala mať nahrávky. Neskôr si nahrávanie obľúbila a najmä tvorenie priamo v štúdiu. Jej hudbu je ťažké dať do jednej škatuľky, no samej autorke sa najviac pozdáva širší pojem progresívny jazz.
,,Pre mňa nie je predstavou úspechu to, koľko albumov si urobil, koľko si predal, či koľko ľudí pozná tvoje meno. [...] Pre mňa je úspech ísť do svojho vnútra a nájsť vlastnú pravdu vo svojom živote.“
Začiatkom 90. rokov začala objavovať v hudbe lyrickejšiu časť seba samej. Ako priznáva dovtedy akoby potláčala ženskú stránku svojej hudby, keďže chcela byť braná vážne. Najväčší kompliment bol pre ňu keď jej niekto povedal: ,,Hráš ako muž“ alebo: ,,Myslel som, že to hrá muž, nemôžem uveriť že to hrala žena.“ Avšak nepáči sa jej, že ľudia stále chcú tieto veci rozdeľovať, a pripomína , že každý má vo svojej hre mužskú aj ženskú energiu.
Počas jej kariéry nahrala niekoľko vysoko hodnotených albumov s Gary Peacockom a Paul Motianom. Práve v tomto triu vydala v roku 1996 nahrávku „Nothing ever was anyway“, ktorá bola debutovou pod prestížnym vydavateľstvom ECM. Magazínmi Jazz Times a New Yorker vysoko hodnoteným bol aj album v rovnakej zostave „Amaryllis“ (2001). Tým najnovším z roku 2019 je album „Trio Tapestry“ spolu s Joe Lovanom a Carmen Castaldi.
Lenka Molčányiová
Zdroje: www.ecmrecords.com, Leslie Goursat: ,,Madame Jazz: Contemporary Women Instrumentalists“
