Christian McBride v relácií "Jazz Night In America": Ako bolo newyorským jazzovým hudobníkom odobraté pracovné právo.

Christian McBride v relácií "Jazz Night In America": Ako bolo newyorským jazzovým hudobníkom odobraté pracovné právo.
Lenka Molčányiová

V dôsledku posledných tragických a napätých udalostí v USA sa na internete objavujú mnohé príspevky jazzových hudobníkov na témy diskriminácie a rasizmu. Jedným z nich je aj krátke video z dokumentárnej série Jazz Night in America, ktorú uvádza Christian McBride. Vo videu hovorí o tzv. kabaretnom preukaze, ktorý predstavoval nevyhnutnú pracovnú licenciu pre hudobníkov v newyorských nočných kluboch medzi rokmi 1940 a 1967. V článku sa dozviete, ako odobratie tejto licencie miestnou políciou zásadne ovplyvnilo kariéry najznámejších jazzmanov.  

 

Jazzoví hudobníci už odjakživa čelili v Amerike rôznym spôsobom diskriminácie. Jedným z príkladov bol aj spomínaný „kabaretný preukaz“, forma identifikácie vyžadovaná od newyorských hudobníkov. Problémom bolo, že newyorská polícia vydávala a taktiež mala moc odobrať tento preukaz hudobníkom aj za akýkoľvek malý priestupok. V dôsledku toho stratili pracovné právo v zásadnom období ich kariér aj najväčšie mená vtedajšej jazzovej scény ako bol Charlie Parker či Billie Holiday. Christian McBride vo videu približuje históriu tohto preukazu, jeho rasistický pôvod a dôsledky jeho odobratia.

Na začiatok vysvetľuje, že bez tejto licencie bolo nelegálne vystupovať v akomkoľvek newyorskom podniku, ktorý popri vystúpeniach podával jedlo a alkohol. Čo v praxi znamenalo, takmer vo všetkých jazzových kluboch v New Yorku.

 

Je známe, že Charlie Parker mal problémy s užívaním drôg už od 30. rokov minulého storočia. Polícia mu v dôsledku toho odobrala pracovný preukaz v roku 1951, čím mu úplne znemožnila hrávať koncerty v New Yorku po dobu viac ako jedného roku. Pre tak zásadného hudobníka akým bol Parker to bol veľký zásah nie len do jeho života ale aj do profesionálnej kariéry. Ako priznáva McBride: „Ak si nehral po kluboch, nejedol si.“ Parker sa teda vydal s rodinou na cesty po Amerike, kde hrával v malých mestách s hudobníkmi, ktorí bohužiaľ jeho novovytvorenému štýlu hry nestačili. Spolu s jeho pokračujúcim užívaním drôg upadal stále do väčšej depresie. Dôkazom jeho frustrácie a zároveň aj zásadnej moci polície nad hudobníkmi je list, ktorý Parker napísal vedeniu New York State Liquor Control,v ktorom žiada, aby mu vrátili právo nasledovať ním zvolené povolanie, a aby jemu a jeho rodine vrátili právo na život.

McBride ďalej spomína, že pôvodne takéto nariadenia platili len pre samotné kluby. Ako je z histórie známe, počas prohibície v 20. rokoch minulého storočia v USA boli práve nelegálne podniky, v ktorých sa nalieval alkohol, tými miestami, kde sa za sprievodu najlepších jazzových vystúpení spoločensky miešali rasy. Jazzová hudba nebola avšak prijímaná spoločnosťou vždy pozitívne. Mala reputáciu akéhosi „nekultúrneho černošského rámusu“ a dokonca bola považovaná za „nebezpečnú“ pre verejnosť, najmä tú, ktorá navštevovala tanečné, rasovo zmiešané, sály. Išlo o obavu, že jazz menil slušného amerického občana na hedonistu.

Do platnosti prišiel následne zákon, ktorý prakticky zakázal tancovanie v kluboch v skororanných hodinách bez špeciálnej kabaretnej licencie. Tými miestami, ktoré avšak ostali otvorené až do úsvitu boli práve jazzové kluby.

Vo videu sa dozvedáme, ako mesto New York dalo právomoci vydávania licencií Oddeleniu miestnej polície. Práve polícia začala od hudobníkov na jazzovej scéne vyžadovať osobnú licenciu - kabaretný preukaz, a rozhodovala sama, komu ju dá a komu nie. „Odvtedy ležal osud kariér hudobníkov čisto v rukách polície,“ dodáva McBride. Už samotné vybavenie a získanie tohto preukazu nebolo jednoduché. Stačil akýkoľvek policajný záznam na to, aby bola umelcova žiadosť o pracovné povolenie zamietnutá.

Dokumentárne video v pôvodnom anglickom znení môžete zhliadnuť na Youtube:

 

 

V roku 1947 prišla o tento preukaz aj Billie Holiday taktiež kvôli problémom s drogami. Niektorí si myslia, že polícia hľadala príležitosť, ako ju dostať zo stredobodu pozornosti a zamedziť jej stúpajúcej popularite, potom čo vystúpila pred belošským publikom s legendárnou piesňou „Strange Fruit“, protestujúcou voči americkému rasizmu a lynčovaniu afroameričanov. Ani potom, čo strávila Holiday rok vo väzení, jej avšak neobnovili pracovnú licenciu. Odstavili ju tak z vystupovania v nočných newyorských kluboch na viac ako celú dekádu.

Podobný príbeh mal dokonca aj Thelonious Monk, ktorému preukaz odobrali, z obdobných drogových dôvodov, dokonca trikrát. Napriek tomu, bol vždy schopný získať svoj preukaz späť, vďaka úplatkom či známostiam vo vysokých kruhoch. Takéto možnosti avšak nemalo veľa hudobníkov. Počas rokov, kedy bol zbavený pracovnej licencie, koncertoval na perifériách mesta či ďaleko v mestských obvodoch. Vystupoval dokonca pod pseudonymom: Ernie Washington.

McBride zhrňuje, že bez preukazu mohli hudobníci vystupovať len mimo mesta alebo snažiť sa, aby si ich polícia nevšimla či dokonca úplne prestať hrať. „Bol to naozaj devastujúci úder do jazzovej komunity, nástroj pre diskrimináciu.“

 

K zásadnému obratu došlo až v 60. rokoch, kedy o preukaz prišiel aj belošský komik Lord Buckley. Po zistených priestupkoch z minulosti bol zbavený pracovného práva a zatknutý. Táto životne devastujúca situácia viedla k mŕtvici a následne jeho úmrtiu len tri týždne po zatknutí. Táto nešťastná udalosť značne pobúrila umeleckú komunitu. Na znak protestu voči tomuto systému si Frank Sinatra dokonca odmietol podať žiadosť o preukaz. Napriek tomu vystúpil v newyorskom nočnom klube Copacabana, čo vyvolalo škandál hodný titulných stránok novín. Okrem toho bol tento škandál popudom k jednému z najväčších policajných vyšetrovaní v meste New York. McBride vďaka ukážkam z novinových správ z toho obdobia opisuje, ako vyše 1000 policajtov vykonalo inšpekciu vo vyše 2500 kluboch. Odhalili mnoho pracovníkov bez licencie aj v tých najznámejších podnikoch. Napriek zjavným znakom korupcie a diskriminácie zostal tento „kabaretný preukaz“ v platnosti na ďalších šesť rokov. Zmena nastala až nástupom novej vlády v roku 1967.

Čo sa týka Charlieho Parkera, ten síce dostal späť svoj preukaz v roku 1953, no zomrel už dva roky po tom. Je pravdepodobné že strata jeho práce v New Yorku, spolu s depresiami a užívaním drôg spôsobila ďalšie ťažkosti v jeho živote a viedla k zhoršeniu jeho zdravotného stavu.

 

Zostáva už len zamyslieť sa, ako by zmenilo históriu jazzu, keby neexistovala táto povinná pracovná licencia pre hudobníkov. Keby Parker nemusel opustiť New York, v ktorom práve spolu s Dizzy Gillespiem boli priekopníkmi nového štýlu – be bopu. Keby sa vytvorila spolupráca medzi Billie Holiday a Theloniousom Monkom. Nakoľko rozdielne by znela hudba dneška?

„V zkorumpovanom legálnom systéme, ktorý bol vytvorený za cieľom očistiť nočný život na newyorskej scéne, dostal malý kúsok papierového preukazu moc zmeniť hudbu už navždy,“ dodáva McBride na záver.

 

Lenka Molčányiová

Zdroj: www.npr.org
Titulná fotografia: www.findery.com

 

 

 

Ďalšie články

Jazzové vtipy :-)
K letnému dovolenkovému obdobiu patrí relax a uvoľnenie. Preto nachvíľu odbočíme od „...
Splnený sen pre Hanku Gregušovú: Odchádza spievať a žiť do New York City
Zhruba o mesiac sa pre Hanku Gregušovú začne nová etapa jej života - podpísala zmluvu o zastupovaní...
Etta James – Radosť, bolesť, horkosť i utrpenie 3/3
Pokračovanie druhého dielu:          Etta James sa pretransformovala na...
Dávid Hodek v New Yorku: Niečo, čo musíte zažiť
To, že náš talentovaný mladý bubeník Dávid Hodek bol v New Yorku, ste možno od niekoho počuli....
V júli nás čaká špeciálne prekvapenie: Po prvýkrát uzrie svetlo sveta koncert Thelonia Monka
Už 31. júla bude vydaná nahrávka z roku 1968. Pre všetkých fanúšikov jazzu ide o výnimočnú udalosť...
Mikulášsky Jazzový Festival bude inšpirovať, nielen workshopovať
Vyhľadávanie a podpora talentov je neoddeliteľnou súčasťou práce dramaturgov všetkých hudobných...
Smutná správa pre domácu hudobnú scénu. Vo veku nedožitých 80. narodenín nás navždy opustil saxofonista a skladateľ Dušan Húščava
Iba pred niekoľkými hodinami sa celá komunita ľudí zaoberajúcich jazzovou hudbou dozvedela...
Stanica metra v Montreali možno bude niesť meno génia jazzového klavíra. Petícia za stanicu Oscara Petersona má už vyše 16 tisíc podpisov.
Pred niekoľkými týždňami sa v kanadskom Montreále objavila petícia, ktorá vyzýva mesto, aby...