V seriáli 'K histórii slovenského jazzu' sa budeme stretávať s textom obšírnejšie spracovanej histórie slovenského jazzu. ktorý napísala Doc. Yvetta Kajanová, PhD. Približne v desiatich dieloch tu budú spomenuté najdôležitejšie mená a udalosti, ktoré sa v historickom kontexte úzko spájajú so slovenskou jazzovou scénou.
Hlavným dôvodom emigrácie umelcov do západných krajín bola snaha o zlepšenie existenčných podmienok z pohľadu umelca, z apsketu kultúrno-spoločenského v tomto období bol nedostatočný kontakt so zahraničím, neslobodné umelecké prostredie, v ktorom establishment kontroloval umeleckú produkciu, ale i snaha dostať sa do centra diania jazzu vo svete a stať sa partnerom svetových osobností, čo sa ukázalo ako problematické najmä v 90. rokoch. Zo Slovenska v tomto období odišli trúbkár Laco Déczi so svojím synom bubeníkom Lacom „Vajco“ Déczi (1985, SRN, 1987, USA), bubeník Pavol Kozma (1987, USA), bubeník Ján Fabrický (1988, Švajčiarsko) neskôr v 90. rokoch sa vysťahoval Peter Breiner (1993, Kanada).
Slovenskí predstavitelia jazzu účinkovali najviac v krajinách Európy, nie vždy to však boli festivaly a koncertné podujatia. Okrem klubových vystúpení sa často objavovali vystúpenia v stolových zariadeniach s komerčným repertoárom v reštauráciách a baroch. Tento pohľad však je zaujímavý len z hľadiska etablovania sa jazzmana v Európe, v USA nevidia rozdiel medzi koncertným - umeleckým jazzom, alebo kaviarenským jazzom.
V histórii slovenského jazzu vidíme neustále hľadanie miesta slovenských jazzmanov v kontexte európskeho jazzu. K porovnávaniu úrovne slovenského jazzu v predchádzajúcich obdobiach dochádzalo najskôr s českým jazzom, v 90. rokoch sa k tomuto hľadisku pridáva i konfrontácia s okolitými krajinami a vystúpenie výlučne z európskeho kontextu, keď docháza k aktívnej spolupráci nielen s českými hudobníkmi, ale aj s rakúskymi, poľskými, maďarskými, talianskymi, francúzskymi a americkými hudobníkmi. O konfrontáciu s európskou a svetovou špičkou sa nepriamo zaslúžili vystúpenia zahraničných účinkujúcich na festivaloch, príležitostných koncertoch a klubových podujatiach na Slovensku, ktorých v 90. rokoch stále viac pribúdalo.
Po roku 1990 sa slovenskí jazz intenzívnejšie objavuje na zahraničných pódiách. Pre nekomerčnú propagáciu sa v tomto zmysle začali robiť prvé kroky vo vydávaní CD (Slovak jazz 1992, SJS 1992, Slovak Jazz Mainstream - Ondreička, Hajnal, Húščava, HF 1994, Young Slovak Jazz - AMC Trio, Chorá vrana, Mr. Band, HF 1995, Slovak Jazz 1997, HF 1997, Matúš Jakabčic Tentet featuring special guest Greg Hopkins, HF 1998) a propagačných materiálov v Hudobnom fonde (kol. autorov - Slovak Popular Music and Jazz, MIC-SMF, Bratislava 1989, Slovak Jazz, MIC-SMF, Bratislava 1991, Jaslovský, Lábska, Španko - Slovenské jazzové profily 1986 - 1992, HF, Jaslovský, Lábska, Španko - Slovak Jazz Profiles, HF 1995, Lábska-Kajanová, Y.: Jazz a populárna hudba, In: Rok slovenskej hudby 1996, Bratislava 1996, angl. verzia: Lábska-Kajanová, Y.: Jazz and Pop-Music, In: Year of Slovak Music 1996, Bratislava 1996). Možno spomenúť niektoré zo zahraničných úspechov - umiestnenie klaviristu Pavla Bodnára medzi 8 finálovými kompozíciami so skladbou Cheerful Afternoon na súťaži Concours International Composition de Thémes de Jazz v Monacu (1990), so skladbou Rhythm na tej istej súťaži r. 1997 sa umiestnil medzi 12 finálovými skladbami Matúš Jakabčic, prvé miesto skupiny Stop Time na Medzinárodnom festivale v Karlových Varoch (1988), na súťaži New Orleans Jazz vo Francúzsku v Saint Raphael v roku 1994 Bratislava Hot Serenaders získali 1. miesto, Juraj Bartoš sa stal trojnásobným držiteľom ceny Jazzový Kája za rok 1993, na 31. ročníku Bratislavských hudobných slávností v roku 1995 sa stal jedným zo štyroch laureátov Medzinárodnej tribúny mladých interpretov a iné... Úspechmi bolo i udelenie štipendií na Berklee School of Music v Bostone, kde študovali Jozef „Dodo“ Šošoka, Pavol Kozma, Pavol Bodnár, Juraj Burian, Matúš Jakabčic. Viacerí z hudobníkov podnikli so svojimi skupinami významnejšie zahraničné turné, napríklad T+R Band vystúpili na festivale Sacramento Jazz Jubilee 1992 v Kalifornii, S-Quartet (Holandsko, Belgicko), Stop Time (Francúzsko, Španielsko, Nemecko, Holandsko), ASHBand (Anglicko). Boli to však len pomalé kroky lokálnej kultúry na ceste do Európy. Radikálny prienik v profesionalite a konkurencie schopnosti sa podarilo realizovať až po roku 2 000, keď vzniklo množstvo jazzových albumov a viacerým hudobníkom sa podarilo etablovať v zahraničí (Mikuláš Škuta, Radovan Tariška, Martin Valihora, Michal Bugala...)
Ak dosiahli slovenskí jazzmeni úspechy v zahraničí, zápasili o to, aby ich výsledky reflektovalo aj domáce publikum a naopak, hudobníkom, ktorí sa sústredili na prezentovanie sa na domácich pódiách, unikalo pôsobenie na zahraničných scénach. Tento problém sa po roku 2 000 odstraňuje, pretože nové možnosti komunikácie urýchľujú kontakt medzi scénami navzájom. Viaceré osobnosti sú úspešné v nadväzovaní zahraničných kontaktov (Jozef „Dodo“ Šošoka, Peter Lipa, Juraj Bartoš, Matúš Jakabčic, Juraj Tatár, Pavol Bodnár, Cyril Zeleňák, Juraj Kalász...). Jozef „Dodo“ Šošoka bol prvým hudobníkom na Slovensku, ktorému sa výrazne darilo vytvárať trvalejšie medzinárodné zahraničné formácie už v 80. rokoch.
Na fotke Laco Déczi
