Do zástupu zosnulých jazzmanov sa v tomto roku zaradili ďalší, v tomto prípade tak trochu zabudnutí velikáni. V priebehu týždňa nás opustili dvaja kontrabasisti, jazzový messenger Jymie Merritt a znovuobjavený avantgardista Henry Grimes. Oboch umelcov spája podobná stigma nedocenenia, keď ich vlastné hudobné projekty zatienilo pôsobenie v kapelách významných bandleadrov. Nič to však nemení na ich originálnom hudobnom odkaze, ktorý stojí za bližšie preskúmanie.
Jymie Merritt sa narodil 3. mája 1926 vo Filadefii. Tak ako mnohých významných kontrabasistov ho k hudobnej dráhe inšpiroval kontrabasový zázrak z bigbandu Duka Ellingtona Jimmy Blanton. Merrit pôsobil spočiatku v bluesových a rock´n´rollových kapelách Bull Mose Jacksona a B. B. Kinga. Bol jedným z prvých basistov, ktorí začali používať v tej dobe nový nástroj - basgitaru. Po presťahovaní sa do New Yorku začal hrať v „The Jazz Messengers” Arta Blakeyho, kde zažil ich najslávnejšie obdobie. Pôsobil tu v rokoch 1957 - 1963, kedy sa v kapele stretli výnimoční muzikanti ako trubkár Lee Morgan, saxofonisti Benny Golson, Hank Mobley, Wayne Shorter a klaviristi Bobby Timmons alebo Cedar Walton. Spoločne nahrali takmer dvadsať albumov, medzi ktorými sa nachádza večná jazzová klasika ako „Moanin´” (1958), „A Night In Tunisia” (1961) alebo soundtrack k francúzskemu filmu „Des femmes disparaissent” (1959).
Bolo by príliš jednoduché onálepkovať Merrittov hudobný odkaz len jeho pôsobením v jednej z najslávnejších a najdlhšie fungujúcich jazzových kapiel 20. storočia. Po odchode z Jazz Messengers sformoval Merritt vo Filadelfii s miestnymi hudobníkmi vlastný projekt pod názvom The Forerunners. Naplno v ňom rozvinul vlastný koncept akordov, polyrytmov, harmónie, kompozície a prístupu ku skúšaniu kapely, ktorý nazýval „The System”.
Takisto niekoľko rokov spolupracoval s bubeníkom a aktivistom Maxom Roachom, s ktorým nahral významný album „Drums Unlimited” (1966). Na túto dosku prispel Merritt aj skladateľsky – modernou kompozíciou v nepárnom 7/4 takte „Nommo”. Ďalej pravidelne hrával a nahrával s trubkármi Chetom Bakerom, Lee Morganom a Dizzym Gillespiem.
Jymie Merritt zomrel 7. apríla 2020 vo veku úctyhodných 93 rokov na rakovinu pečene. Zanechal po sebe päť detí, väčšina z nich sa venuje umeniu v jeho rôznych formách. Za svoje dielo dostal viacero ocenení, väčšinou z prostredia jeho rodnej Filadelfie.
Henry Grimes
Ďalšou obeťou ochorenia Covid-19 sa vo veku 84 rokov stal 17. apríla 2020 avantgardný kontrabasista s pozoruhodným životným príbehom Henry Grimes. Narodil sa 3. novembra 1935 vo Filadelfii. Vo veľmi mladom veku sa stal spoluhráčom takých muzikantov ako Sonny Rollins, Thelonious Monk, Gerry Mulligan, Charles Mingus, Benny Goodman alebo Lee Konitz. Významné je jeho pôsobenie práve v novom Rollinsovom koncepte tria bez harmonického nástroja. Za zmienku stojí tiež výborný triový album McCoya Tynera „Reaching Fourth” (1962), kde už v Grimesových sólach môžeme počuť free jazzové tendencie. Neskôr sa začal Grimes čoraz viac obracať k avantgardnejším hudobníkom. Najintenzívnejšie spolupracoval s trubkárom Donom Cherrym a saxofonistom Albertom Aylerom, s ktorými nahral viacero free jazzových albumov. V tom čase vyšla aj jeho pozoruhodná autorská prvotina s názvom „The Call” (1965).
Po veľmi sľubnom začiatku kariéry sa po Grimesovi v roku 1970 doslova zľahla zem. Vo viacerých záznamoch bol považovaný za mŕtveho. K jeho znovuzrodeniu došlo až v roku 2002 vďaka jazzovému nadšencovi Marshallovi Marrottovi, ktorý ho po vyše tridsiatich rokoch našiel v Los Angeles. Grimes v tom čase vykonával rôzne podradné povolania, aby sa uživil. Celú tú dobu nehral, pretože musel predať svoj kontrabas, avšak stále písal poéziu, a tak si udržal tvorivého ducha. Kontrabasista a jedna z vedúcich osobností voľnej improvizácie William Parker mu pomohol zabezpečiť nástroj a Henry Grimes tak zažil svoj veľký comeback. Počas tohto obdobia bol Grimes neuveriteľne aktívny. Učil na rôznych workshopoch, vystupoval na koncertoch, začal hrať na husle a takmer každý rok vydal album, či už pod svojim menom alebo so špičkami voľnej improvizácie ako Marc Ribot, William Parker alebo Rashied Ali.
Autor: Peter Korman
Zdroj: forerunnersjazz.org/wp/
Foto: Nick Ruechel, picuki.com
