Tento diel zo série článkov o swingových komunitách vám povie niečo o histórii tanca, kapiel a ich vzájomného fungovania. V dnešnej dobe modernej hudby a moderného jazzu stále fungujú aj swingové kapely, ktoré hrajú sto rokov starú hudbu. Za to vďačíme hlavne swingovým komunitám, ktoré tento žáner stále držia na úrovni.
Takmer všetky jazzové legendy narodené v prvej polovici 20. storočia boli nepochybne ovplyvnené hudbou dvadsiatych a tridsiatych rokov, ako napríklad: Dexter Gordon (Billy Eckstine Orchestra), John Coltrane (Melody Masters), Clark Terry (Count Basie Orchestra, Duke Ellington Orchestra), Dizzy Gillespie (Cab Calloway's Orchestra), Charlie Parker a Art Blakey (Billy Eckstine Orchestra) a mnoho ďaľšich. Aj pre takéto veľké mená bol swing veľkou školou frázovania, čítania z listu a improvizácie na "changes" (sled jazzových akordov vo forme).
Pojem tanečná swingová hudba má svoj význam. Aranžmány boli prispôsobené tanečníkom práve frázovaním, formou a tempom. Práve vďaka výraznému triolovému cíteniu rytmu a akcentovanej druhej a štvrtej dobe sa hudba dokonale hodila k tancu. Rytmus podporoval aj kopák u bicích na všetky štyri doby spolu s basou, pokiaľ sa nehral zrovna two-beat feel. Podľa tempa a frázovania odlišujeme rôzne druhy tancu. Napríklad rýchle tempá sa hodili viac na tanec Balboa alebo Charleston, kdežto klasické medium tempo bolo viac pre tanečníkov Lindy-Hop. Čo sa formy týka, tak najpoužívanejšie dĺžky foriem boli práve 16 a 32 taktov, ale samozrejmosťou boli aj bluesové dvanástky. Extra pomalé balady a super rýchle tempá sa začali používať viac menej až v ére be-bopu, ktorý už nie je tanečná hudba aj napriek tomu, že sa hrali aj staré známe štandardy napísané v swingovej ére. Absencia tanečníkov taktiež umožnila be-bopu presunúť sa z veľkych tanečných pódií do malých jazzových klubov, kde hrali pre sediace publikum.
Odhliadnuc od (bohužiaľ) rasovej neznášanlivosti, boli tieto spoločenské udalosti práve jednou z mála udalostí, ktoré spájali hudobníkov a fanúšikov viac, ako ktorýkoľvek iný žáner. Na parkete sa striedali partneri po takmer každej skladbe, časť muzikantov ovládala aspoň základné pohyby a častokrát sa počas pauzy v skladbe rozbehli na parket. Teda pokiaľ nebol kapelník zrovna Duke Ellington. K Ellingtonovi: podľa chýrov a slychov bol Duke jeden z najdrsnejších kapelníkov svojho času. "Za pozdní příchod na zkoušku mohl muzikant klidně dostat od Dukea do držky"... prof. Dalecký a jeho výrok na hodine histórie jazzu.
V určitých momentoch bolo ťažké charakterizovať, či sa jedná o zábavný priemysel alebo kultúrny priemysel. Komunikácia kapely s publikom bola jednou z najdôležitejších faktorov na udržanie energie. Spontánne reakcie tanečníkov sú na dnešné pomery celkom rarita, aj keď sa aj dnes nájdu komunity, ktoré sa držia tradície. No v tej dobe vznikali tzv. battle situácie, keď sa na parkete vytvoril kruh a každy lepši tanečník ukázal, čo v ňom je. Na takéto situácie kapela musela zareagovať napríklad predĺžením aranžu, vložením alternatívnych sólových chorusov a podobne. Energia, ktorú hudobníci vložili do publika, im publikum vrátilo niekoľkonásobne.
Vymenujme si aspoň niekoľko legendárnych kapelníkov, ktorí sa pohybovali vo swingových komunitách: Red Nichols, Charlie Barnet, Cab Calloway, Billy Eckstine, Count Basie, Duke Ellington, Glenn Miller, Lionel Hampton, Benny Goodman, Fats Waller, Louis Armstrong a ďaľší...
Dnes máme stále funkčné swingové komunity, ktoré dokonca ponúkajú možnosť naučiť sa originálne tance prvej polovice 20. storočia. Pomáhajú swingovým kapelám zviditeľniť sa a starajú sa o dostatok kultúrnych akcií. O tom ako fungujú tieto komunity a kapely, sa budem venovať v následujúcom článku o swingových komunitách v dnešnej dobe.
Michal Cálik
