Report: Poogie Bell Band v bratislavskom Divadle Aréna

Report: Poogie Bell Band v bratislavskom Divadle Aréna
Dávid Oláh
Tesne pred Veľkonočnými sviatkami, v stredu 12. apríla sa v rámci každomesačného cyklu jazzových koncertov v Divadle Aréna opäť uskutočnil špičkový koncert. Úvodné slovo mal gitarista, aranžér a skladateľ Matúš Jakabčic, ktorý sa poďakoval riaditeľovi Divadla Aréna Jurajovi Kukurovi a všetkým ďalším partnerom tejto udalosti a následne s veľkou radosťou uviedol kapelu.
 
Veľmi často sa stáva, že si slovenskí jazzmeni pozývajú do svojich projektov špičkových zahraničných umelcov. Jakabčic však veľmi dobre vystihol tú nie natoľko bežnú stránku spolupráce, keď vyzdvihol fakt, že Juraj Griglák bol na toto koncertné turné pozvaný lídrom kapely – bubeníkom Poogie Bellom. Jednak je to veľká pocta pre samotného umelca ( Juraja Grigláka) a taktiež to dokazuje to, že Slovensko oplýva mnohými fantastickými hudobníkmi, ktorí robia tejto krajine dobré meno v zahraničí, a na ktorých môžeme byť právom hrdí.
 
 
Následne Jakabčic uviedol na pódium štyroch výborných hudobníkov. Líder Poogie Bell – bicie nástroje, Bobby Broom – gitara, Juraj Griglák – basgitara a Mike Stephenson – tenor saxofón a spev. Poogie Bell sa pred prvou skladbou prihovoril divákom slovami: „Hello, how are you?“ Ako prvá zaznela skladba, ktorá sa začala gitarovým groovom. Následne sa pridal tenor saxofón s celou kapelou. Melódia bola založená na peknej motivickej práci a stop timoch. Po krátkej efektnej funky téme začal ako prvý svoje sólo Mike Stephenson na saxofóne. Jeho improvizácia bola veľmi štýlová. Začala sa jednoduchými motívmi na pár tónoch a postupne gradovala cez bluesové a bopové linky k rôznym moderným rytmicko - melodickým variáciám. Mike Stephenson má unikátny saxofónový sound. Cítiť v ňom vplyv mladej generácie z New Yorku – Marcus Strickland či Mark Turner. Okrem jazzových velikánov je v jeho tóne cítiť aj vplyv funkových hráčov ako napríklad legendárny Grover Washington jr., alebo Dennis Springer. Po krátkom a výstižnom sóle pokračoval gitarista Bobby Broom. Na prvé počutie menej známe meno v sebe skrýva svetovú úroveň. Tento gitarista spolupracoval vo svojich šestnástich rokoch so Sonny Rollinsom, neskôr so Stanley Turrentinom či Miles Davisom. Sólo začal krásnym rytmizovaním na jednom tóne, ktoré príjemne prekvapilo samotného lídra. Následne pokračoval bebopovými linkami v štýle Georga Bensona či Wes Montgomeryho. Po gitarovom sóle pokračoval líder Poogie Bell, pod ktorého hrala rytmika repetetívny riff. Skladba sa po zadnej téme ukončovala postupným fade outom tenor saxofónu. Zaujímavé bolo sledovať, ako sa žiadny z hráčov nepredvádzal. Na prvom mieste bola hudba a nič iné. Druhá skladba večera mala taktiež groovový charakter. Hlavnú tému hrali v unisone Bobby Broom a Mike Stephenson. Melódia mala silný bluesový feel. Harmonický pôdorys bol modálny. Zaujímavý bol pulzujúci doprovod Poogieho Bella, ktorý neustále podfarboval gitarové sólo. Bobby Broom hral opäť fantasticky. Každý tón mal svoje jasné miesto a logiku. Následne pokračoval Mike Stephenson, ktorý krásne nadviazal na Bobby Brooma, keď začal svoje sólo rovnakým motívom akým Bobby Broom svoje sólo zakončil. Stephenson začal veľmi citlivo a jednoducho. Následne sa pohral s modálnym konceptom skladby, keď posúval melodický nápad chromaticky vyššie, čím vytváral napätie a uvoľnenie. Gradácia bola založená na altissimových registroch. Sólo bolo opäť priame a bezchybne vystavané. Zahanbiť sa nenechal ani Juraj Griglák svojim zaujímavým soundom, ktorý zvolil. Improvizácia mala groove a „šťavu“. Poogie Bell ho krásne podporoval a nakopol k výbornému vyvrcholeniu. Po zadnej téme sa párkrát zopakoval záverečný motív, ktorý slúžil ako „koberec“ pod lídrove záverečné podfarbovanie.
 
 
 
Ďalšia kopozícia mala pomalšie tempo. Opäť išlo o groove. V hlavnej téme sa prejavil svojimi linkami Juraj Griglák, ktorý mal aj výborné sólo - s nadhľadom striedal doubletimové bopové linky, intervalické paterny so slapvými basovými figúrami a s najrôznejšími polyrytmickými frázami. Následne začala znieť Griglákova autorská kompozícia „Time to Fly“ z jeho rovnomenného CD "Time to Fly". Mike Stephenson si svoje sólo nesmierne užíval. Neustále prichádzal s novými nápadmi, ktoré krásne zapadali do konceptu tejto skladby, ktorá má pestrú harmóniu v miernom tempe. Bobby Broom ukazál svoju úctu k jazzovej tradícii klasickými bopovými frázami a bluesovými riffmi. Každým tónom, ktorý dokonale zafrázoval jasne odkazoval na Georga Bensona či Pat Martina. Poogie Bell opäť sóloval až v úplnom závere ako „fade out“.
 
 
Po Griglákovej autorskej ko mpozícii sa nám opäť prihovoril Poogie Bell, ktorý predstavil svojich sidemanov s veľkou úctou a rešpektom ku každému z nich. Taktiež hovoril, že s Jurajom Griglákom sa pozná od roku 2009, kedy si ho do projektu zavolal Griglák. Od tej doby ho Griglák neprestáva fascinovať svojou hrou a kompozíciami, ktoré píše. Preto sa rozhodol zorganizovať toto turné, kde si ho pozval. Bobbyho Brooma pozná líder už od čias základnej školy. Poogie Bell svojim konferovaním výborne zabavil a zaujal publikum, čím dokázal, že americkí umelci sú známi nielen svojimi hudobnými kvalitami, ale že v ich kultúre je oddávna zakorenená aj zábavná (enterteining) stránka produkcie.
 
 
Koncert pokračoval skladbou, ktorú zložil gitarista Bobby Broom. Jej názov je „Tenesee Waltz“. Broom začal hrať tému sám vo voľnom tempe. Postupne ho podfarboval Poogie Bell. Bobby Broom ma svojimi kvalitami neprestával ohurovať. Jeho práca s čistým zvukom gitary pripomínala Joe Passa. Téma mala krásny bluesovo – gospelový charakter. Mike Stephenson to okamžite vycítil a svoje sólo taktiež založil na bluesovom princípe. Nasledovali krásne bebopové cliché linky a dlhé tóny v clivom „soulovom“ štýle, ktoré podfarboval „growl“ efektami. Bobby Broom perfektne nadviazal na Stephensona. Bohato využíval bluesové a bebopové linky, ktoré boli technicky bezchybné a interpretované s veľkým srdcom. V záverečnom „fade oute“ opäť nechýbali srdcervúce bluesové a bebopové frázy podobné Cannonball Adderleymu či Bob Bergovi. Bobby Broom sa so Stephensonom striedal až do záverečného „on cue“. Po gospelovom a soulovom valčíku dostal priestor Juraj Griglák, ktorý zostal na pódiu sám. Improvizoval takzvaným „free“ spôsobom. Vyhrával sa s najrôznejšími zvukovými efektami a náhodnými intervalmi, ktoré striedali melodické nápady a technické pasáže. Po troch minútach jeho voľnej improvizácie sa k nemu pridala kapela a začal sa známy groove v miernom tempe Griglákovej témy „Inside“. Mike Stephenson sóloval jediný, no vôbec to nevadilo. Sólo malo výbornú gradáciu. Hráči sa nechali viesť samotnou skladbou čo bolo to najlepšie čo mohli spraviť. Stephenson neustále „chrlil“ nápad za nápadom. Ani na chvíľu nenudil poslucháča. Týmto sólom dokázal, že nemá problém kreatívne improvizovať na akúkoľvek tému. Výborné boli jeho citácie moderného jazz - funkového štandardu „Sunny“ B. Hebba, s ktorými sa vyhrával niekoľko taktov.
 
 
Po inštrumentálnych skladbách sa pokračovalo komerčnejšie. Mike Stephenson začal spievať. Po prvom tóne, ktorý zaspieval mi naskočila husia koža. Farba jeho hlasu je typicky gospelová a soulová. Stephenson úžasne ladil, frázoval, artikuloval a popritom sa s ľahkosťou usmieval na publikum. Po zaspievaní témy sa nesólovalo, ale došlo k záveru. Nasledoval príhovor Poogie Bella, ktorý vysvetlil, že ďalšia skladba bude kombináciou dvoch kompozícií legendárnych umelcov. Poogie Bell zmiešal skladbu Horace Silvera „Dragon Lady“ spolu so Stevie Wonderovou „Jesus Children of America“. Kompozícia má názov „Horace meet Stevie“. Začala sa zaujimavým groovom. Prvá  sloha mala moderný jazzový charakter, ktorý striedal refrén založený na klasickejších harmonických postupoch. Mike Stephenson medzi svojimi vokálnymi časťami vyhrával bluesový riff, ktorý s daným konceptom skladby pekne ladil. Improvizácia bola založená na striedaní sa gitary a saxofónu. Konverzácia mohla kľudne prebiehať donekonečna a som presvedčený o tom, že by sme sa nenudili. Stephenson s neuveriteľným nadhľadom kombinoval funkový štýl hry podobný Groverovi Washingtonovi jr. spolu s modernými jazzovými paternami a bopovými linkami. Bobby Broom citlivo striedal comping s jednohlasnými jazzovými linkami čím pekne vyzdvihol Stephensona aj zvuk celej kapely.
 
 
Záverečnú skladbu uviedol Poogie Bell. Išlo o autorskú kompozíciu Victora Baileyho – tragicky zosnulého priateľa, ktorému ju aj líder kapely venoval. Funková inštrumentálna skladba založená na zaujímavých rytmicko – melodických linkách vrchného hlasu dostala publikum do varu. Tempo sa zrýchlilo čo nabudilo hráčov aj divákov. Po standing ovations sa kapela vrátila na pódium a zahrala posledné dve skladby. Poogie Bell roztlieskal publikum popri sólovom začiatku Bobby Brooma. Následne nastúpila celá kapela a Mike Stephenson opäť spieval. Tentokrát to bola „Blackbird“ od P. McCartneyho. Jeho krásny hlas v kombinácii s pozitívnymi durovými harmonickými postupmi vyčaril úsmev na tvári celému publiku. Bobby Broom nesklamal a svoje sólo opäť výborne vystaval a bezchybne posadil do popovejšieho štýlu. Mike Stephenson tiež nadviazal na gitarové sólo a s veľkým srdcom precítil každý tón, ktorý zahral. Posledný prídavok sa niesol v podobnom duchu. Hlavnú tému hral Bobby Broom. Išlo o pesničku „Light My Fire“ od kapely The Doors, ktorá bola výborne zaranžovaná. Sólisti sa naposledy predstavili svojimi krátkymi improvizáciami. Mike Stephenson sa farebne podobal Michaelovi Breckerovi z jeho popových projektov. Bobby Broom taktiež nesklamal svojim popovým „feelingom.“
 
Koncert bol fantastický. Počas celej doby som bol najviac unesený tým, ako krásne medzi trojicu svetových jazzových umelcov zapadol fantastický Juraj Griglák. Griglák dokázal, že nie náhodou si ho Poogie Bell zavolal do svojej kapely. Na svoje si prišiel hlavne poslucháč fusionového a soulového štýlu. Som však presvedčený o tom, že potešil a inšpiroval aj striktne jazzovo ladeného poslucháča.
 
 
 
Autor: Dávid Oláh
Autorom fotografií je Martin Ferenčík
 

Galéria

_DSC4777.jpg
_DSC4817.jpg
_DSC4921.jpg
_DSC4985.jpg
_DSC4990.jpg
_DSC5001.jpg
_DSC5009.jpg
_DSC5033.jpg
_DSC5071.jpg

 

 

Ďalšie články

Reportáž: Rado Tariška a jeho dramaturgicky pestrý Radio Band
Vo štvrtok 18. 5. 2017 sa v Divadle Aréna opäť uskutočnil zaujímavý jazzový koncert. Fenomenálny...
Stanley Clarke: Z hudby sa stáva zvukový fast food
Stretli sme sa s ním pred vypredaným bratislavským koncertom. S hudobnou legendou, basistom,...
Tomáš Maretta: Kvalitná hudba nie je zadarmo, Slováci to musia pochopiť.
Stretol som sa s Tomášom Marettom - jedným z organizátorov koncertu Rona Cartera a Richarda...
Andrej Šeban: Hudba je útočiskom, domovom aj sebarealizáciou
Andrej Šeban a jeho band (Dano Špiner, Peter Rusňák a Michal Fedor) sa vydali na dlhé turné. Ich...
Ďalšia strata vo svete jazzu: vo veku 91 rokov nás navždy opustil jedinečný Jimmy Cobb
Rok 2020 je žiaľ veľmi bohatý na straty jazzových velikánov. Iba tento pondelok sa celý jazzový...
Predstavujeme očakávaný debut tria Szaturma: album "Phi" a jeho vzrušujúci jazzovo-avantgardný svet.
Československé trio Szaturma vydalo jedinečný debutový album „Phi“ pod hlavičkou vydavateľstva...
JazzFestBrno hlási tucet náhradných termínov. V septembri ho otvorí Avishai Cohen
Pořadatelé festivalu JazzFestBrno zveřejnili téměř kompletní seznam náhradních termínů odložených...
Umenie nikdy nezomrie. Posolstvo Sonnyho Rollinsa pre túto dobu.
"Umenie nikdy nezomrie. Prežije tú kontroverznú politickú povrchnosť, ktorou všetko zakrývame."...